RSS

Do Hamburgu na dvoch kolesách

Je to už pár rokov, čo sme si s kamarátmi z bývalej práce povedali, že ich prídem pozrieť do Hamburgu. Tak to tento rok vyšlo a ja idem na moto – manželka sa síce na začiaku netvárila ale nakoniec ma podporila.  Počítal som, že okrem Hamburgu navštívim aj pár ďalších miest a tak z toho mal vzniknúť výlet na 5-6 dní a cca 2200-2500km. Diversiona som zdiaľky obzrel, nič z neho nepadalo a netieklo. Vyčistil som a namazal reťaz a .. hmm, to je vlastne všetko.

V Pondelok ráno som sa rozlúčil s manželkou, nahodil bočné a zadný kufor a o pol siedmej vyrážam. Na jednej strane mám kempingové veci, nepremok, sprej a nejaké drobné nahradné diely (na lepenie defektov, spojkove lanká), vľavo oblečenie a notebook a v topcase veziem stan, foťák a pár drobností. Je to po prvýkrát s troma kuframi, pripadám si ako veľký cestovateľ.

Cesta z Brna do Prahy nie je ničím zaujímavá, pretože k zákazníkovi jazdím relatívne často, ale tento deň mi to pomože – hotel platí zamestnávateľ. Musím však poobede odpracovať pár hodín. Brno – Havl Brod a trochu blúdenia v Posázaví, pretože obchádzky sú trochu zmatočné. Nič nevyčajného. Vždy ma to ťahá k pár krásnym zákrutám u Trhového Štepánova, je to asi najlepšia časť cesty. Do Vlašimi dochádzam na výpary, zdá sa mi že za to asi viac ťahám alebo tie tri kufre kladú vačší odpor, ale spotrebou sa blížim k 5 litrom. Prejazdy Prahou mám už zmáknuté, som ubytovaný v centre v Novotelu – takže pohoda. Večer si pripravujem body do navi.

V utorok ráno som si privstal, raňajky o 6:00 majú svoje čaro, žiadna tlačenica s Japoncami sa nekoná. Problémom sa však ukázal výjazd z Prahy, tvrdohlavo som chcel odmietať diaľnice na tomto výlete. Takže na Most som šiel cez Horoměrice (fajné zákruty) ale všetko to trvalo moc dlho. Ako turistu exota ma nenechala chladným tabuľa Most – Chánov, tak som to tam šiel omrknúť. Domáci asi dospávali, bolo tam ľudoprádzdno ale je to tam ako v Pripjati. V Moste som sa ešte zastavil na hrade, je odtiaľ krásny výhľad na celé mesto, motodrom a tak podobne. Asi v 4 cykloobchodoch som nedokázal kúpiť zámok na prilbu, ktorý som zabudol doma. Hľadal som lankový, tenký. Nikde-nič. Nakoniec s podarilo v Sportissime. Hmm, stratená hodina, ale aspon už nemusim ťahať kokos a bundu so sebou. Ďalšou mierne pracovnou zástavkou je hrad Hašisstejn (tam som si spomenul, že som zákaznikovi neposlal nejaké veci), kým som tam prišiel tak som okúsil nádherný zlievák. Zistil som, že mi stačí len spodný diel nepremoku a bunda to dáva krásne. Na hrade pohoda, ale znova výhľad na nejaké chladiace veže. To je v tom regióne asi štandard. Cesta 224 na Vejprty je pekne opravená a krásne zákrutovitá. V restauraci Celná si dávam obed, a obávam sa že ten je zdrojom mojich 5 dní trvajúcich nasledujúcich črevných problémov (vyjadrené kulantne). Po príchode do Nemecka sa toho moc nemení, znova dynamicky obliekam nepremok lebo prší úplne strašne. Som trochu za svojím plánom, ale keď prechádzam okolo múzea  Morgenröthe-Rautenkranz, dávam si pauzu. Z tohto mestečka pochádzal prvý DDR kozmunaut a tak tam má výstavu. V okolí je to všetko rozkopané, samá obchádzka – z toho mám trochu nervy, pretože do mesta Netzschau prichádzam z vybitým a premočeným telefónom. Je tu Göltzschtalbrücke, najvačší z tehiel postavený most. Vyzerá skutočne impozatne a je stále funkčný. Nenašiel som však žiadny sposob ako sa dostať na vyhliadku nad ním. Kúsok odtiaľ je Bismarckova veža na vrchu Kuhberg, tam sa dá dojsť na moto ale až od 18:00. Pod vežou je mini svet železníc a nejaké občerstvo. Napešo je to asi pol kilometra lesom, to je zvládnuteľné. Keďže bol plán dojť až k mestu Kelbra a už je mierne po šiestej, musím vynechať Erfurt, ktorý ma nadherné staré mesto (ulica je postavená na kamennom moste) ale už som to kedysi navštvívil takže slzy nie sú. Za mestom Weimar, po výdatnej večeri v McD (uf) odbočujem k pamatníku v Buchenwalde. Nádherný výhľad, impresívne miesto plné pokory. Už za šera absolvujem moju najúžasnejšiu cestu z Bad Frankenhausen do Kelbry. Je to asi 15 kilometrov, kde najma v druhej časti človek nejde ani meter rovno, tie zákruty sú dokonalosť sama o sebe. Do campu prichádzam už za tmy, dýcha na mňa atmosféra DDR, dávam si lokálne pifko a za burácania juhoslovanských summer hitov z 1975 staviam stan hneď u jazera. Komárov je tu toľko, že si zavadzajú.

Ráno chcem navštíviť pamatník Friedricha Barbarosy, je to veľký pomník práve nad mestom Kelbra (Kyffhäuser), takže sa škraben znova tymi úžasnými serpentýnami hore aby som zistil, že otvárajú až o hodinu a pol. To je ta smola byť už o osmej niekde pripravený na zážitky. Fotím to aspon tak spoza brány a mažem znovu tými dokonalými zákrutami cez Kelbru smer Braunanlage do pohoria Harz. Toto pohorie sa samozrejme nedá porovnať s Alpami, sú to viac Orlické hory, ale je to tu ráj motorkárov. Mnoho skutočne kvalitných zákrutovitých ciest. Bohužiaľ sa po novom nedá dostať na najvyššiu horu Brocken (len na zvláštne povolenie). Pokračujem cez Goslar do Hannoveru, kde som pár rokov pracoval a chcem sa pozrieť čo sa zmenilo. Dohnal ma problem s črevnými problémami (stále píšem kulantne) a tak si dávam napriek všetkej logike thajskú Tom Yum a malej priateľskej reštaurácii, kam som chodil roky na obedy, ničím záchod. Pokračujem do mesta Munster, kde je veľká tanková základňa Bundeswehru a najma tankové múzeum. Pre mňa ako fandu bojovej techniky záležitosť na pár hodín, je to úžasne spracované, vstup pár Euro. Vystavené exempláre od prvopočiatkov tankov až po najmodernešie bojové vozidlá. Prierezy, videá, exempláre z DDR. Británie a ZSSR – proste paráda. Leziem odtiaľ po 3 hodinách, trochu prší a ja som pozadu s plánom dojsť do Hamburgu. Skracujem si cestu po diaľnici, ale osud mi nepraje. Asi 30km pred Hamburgom je hrozná búrka a radšej si dávam pauzu. Ochotný poľský kamionista mi varí čaj, trochu kecáme o všetkom možnom. Do Hamburgu prichádzam tak-tak v miernom daždi a dopravnej špičke. Prichádzam však v pohode až do St.Pauli, kde mám hotel, rýchla uprava zovňajšku a hurá na stretnutie s kamošmi. Pijeme, kecáme a nasávame atmosféru známej Reeperbahn. Je to obdoba Stodolní v časoch jej najvačšej slávy, ale asi tak 10x viac barov a ľudí. Druhý deň ráno som slabý ako mucha, ale snažím sa obísť Hamburg (Landungsbrucken, Brismarckov Park, Rathaus, Inner Alster, atď). Moto zatiaľ oddychuje pred hotelom, ma toho chuderka za sebou už dosť. Po obede ktorému sekundoval test funkčnosti WC leziem na Diversiona a vyrážam smer pobrežie. Asi to vzhľadom k zdravotnému stavu nebolo úplne ideálne rozhodnutie, ale história sa nebude pýtať na boľavý pupík, že áno.

Manželke ráno domov píšem, že to v povodnom termíne nedám ale budem sa snažiť prísť čo najskor. Do Laboe letím po diaľnici ale zastavujem aj v Kiele. Okrem prístavu tam však moc k videniu nie je. V Laboe je to o inom – krásne pláže (proste letovisko ako sa patrí) a najma pamatník námorníctva a ponorka Kriegsmarine U995 z WWII. Spojené vstupné myslím 9 Euro, takže pohoda. Najprv sa škrabem na pamatnik, má 56m a výťah. Fakt by som tie schody v mojom stave nedal. Zvrchu je nádherný výhľad na more a pláže. V suterénu je impresívna kaplnka a najma modely vojnových lodi (1:50). Možnosť porovnať si Bismarcka / Tirpitz s dnešnými loďami je perfektná. Leziem do ponorky, je tam ale množstvo ľudí a tak je to trochu otravné. Ale nesmierne zaujímavé a určite doporučujem návštevu. Popri pobreží smerujem na polostrov Zingst, kde si už vo večerných hodinách hľadám camp. Po 5 odmietnutiach a 21.00 na hodinkách začínam byť trochu nervózny. K tomu mám trochu technické problemy – Zviezol som sa kúsok diaľnicou a nejaký borec mi signalizuje, že niečo nie je okay. Pozriem sa okolo seba a ouha – radička sa blembá len na kĺbku. Uklepal sa mi spešl šrób a valček na ktorom jazdí radička. Zastavujem na šestke a chcípam to. Po analýze zisťujem, že ak odmontujem jeden z troch šróbov z pancierovej ochrany výfuku a držiaku stupačiek, tak to drží. Ale nehýbe sa. Tak to trochu povoľujem, funguje to ale za jazdy sa to povoěuje a hrozí že ten šrób stratim. Vďaka bohu za centrál, pretože zhodiť to zo šetsky dole by nebolo úplne jednoduché. Vypestovávam si gryf, doťahujem to každých 10km rukou za jazdy a ako tak to funguje celých nasledujúcich 900km domov.

Krajina je na polostrove nádherná a moc času som stratil zástavkami u pobrežia. Nakoniec nájdem asi posledné miesto v campe Düne 6 za nekresťanských 22 Euro/noc. To je trojnásobok toho, čo som platil u jazera Kelbra v socializmom zaviatom campe. No, toto je asi nemecká riviéra. Večera v blízkej pizérke, pretože kempingová reštaurácia robila len steaky od 20 Euro vyššie a vzhľadom k pretrvávajúcemu bordelu v mojom zažívacom trakte by to bola zbytočná investícia. Ráno sa snažím vyraziť s prvým slnkom smer Peenemünde. Ráno cesta na ostrov vyzerá úplne okay, prichádzam k múzeu umiestnemom v priestoroch bývalej elektrárne. Tu sa testovali strely V1 – V2 a V4, tu sa za pomoci ohromného množstva energie vyrábalo raketové palivo. Expozícia je zaujímavá, ale asi najlepšia časť je bývalá elektráreň v povodnom stave.  Asi 500m ďalej stojí sovietska ponorka U461. Som unavený a slabý a keď vidim ohromnú frontu na prehliadku ponorky, hovorím si že na to kašlem. Musím sa dostať čo najbližsie k domovu a pretože je piatok tak okolie Berlína je horor. Že som ja nepokračoval okreskami ako doteraz a liezol na diaľnicu. Nemci stoja ako retardovaní, úple ich nepoznávam. Preplietať sa stojacou diaľnicou ma tojí hrozne moc síl, ktoré nemám. Neustále radenie s poškodenou radičkou ide zle. No proste peklo. Trvalo mi asi hodinu prejsť asi 30 km. Až do Cottbusu som zobral diaľnicu a zliezam k zaujímavému nemecko-poľskému pohraničiu. Pripomína mi to Švédsko – superkvalitné a prázdne cesty a hlavne žiadne sídla. U mesta Gablenz sa idem prejsť k Rakotzbrücke , nazývanému aj diablov most. Je už večer, som tam sám a vyzerá to tam husto-krute. Všeobecne je to pohraničie zaujímavé ale ja musím hľadať nocľah. Cez Görlitz len prechádzam, hotely sa mi zdajú drahé a hľadám camp. Je už šero a tak míňam Bagger 1452 (33 m vysoký pozostatok ťazby uhlia) stojaci u jazera. Žiadne campy, boha jeho. Strihám si to cez poľské pohraničie, je už tma – som rozhodnutý to zatiahnuť niekam do lesa, ale mám trochu strach tu v pohraničí lebo to bude moja premiéra. Nakoniec som to dotiahol až k Arnolticiam, kde po tme a v miernom daždi staviam stan v lome. Som hrozne unavený a tak zaspávam v podstate okamžite. Ráno vstávam o piatej, prší. Dva dni som nebol v sprche, som mokrý, balím mokrý stan. No proste dobrodruh-cestovateľ. Hneď v prvej zákrute skoro hádžem tlamu, pretože mám pneu zalepené jemným pieskom z lomu. Zastavujem až v Liberci na pumpe, kde si dávam konečne teplý čaj a niečo k jedlu. Už sa teším domov k manželke a tak okrem jednej pazuy na kafe v Pradubicich zvyšok cesty do Brna už nestojí za spomenutie. Domov prichádzam presne naobed, vyčerpaný ale štastný

Celkovo som najazdil asi 2700km za 5 dní. Bola to moja prvá dlhšia sólo cesta a nabudúce budem vedieť, že by to chcelo trochu menej km denne a najma si dať den-dva niekde napohodu a oddychovať. S moto nebol okrem uklepaného šróbu na radičke žiadny problém, spotreba bola s troma kuframi a asi ¼ diaľnic 4,8l/100. Stredné a severné Nemecko možem doporučiť, prípadne to spojiť s Poľskom. Mimo ČR om nezaregistroval ani jedného českeho motorkára a len dvojicu Slovákov. Ti sa tak nejak netvárili, že by chceli hodiť čo len jedninú vetu, ale nijak mi to druženie nechýbalo. S miestnimi sa dalo pokecař fajne, boli vždy ochotní.

 
Leave a comment

Posted by on August 19, 2016 in On the road, Two wheeled

 

Ten najkrajší deň

A stalo sa. Je to už pár týždňov, ale je to stalé čerstvé. Pákrát som sa na to vyspal a stále je to super. Bola to pekná májová sobota, ktorej síce predchádzal obrovský stres. Ale vždy sa hovorilo, že ťažko na cvičisku ale ľahko na bojisku. A tak to bojisko bolo vlastne úplne super🙂 Ale dostať sa na vytúžené bojisko znamenalo byť veľa času doslova hubou v blate.

BRD_5392

Trištvrte roku dozadu sme si povedali, že to bude menšia svadba s najbližšou rodinou a kamarátmi. Prvotný pokus v Dolných Kounicích nevyšiel, pretože sme napriek krásnemu prostrediu na obrad nedokázali nájsť rozumné miesto na hostinu. Bola to veľká škoda, ale našli sme niečo iného. Rodinnú farmu Ovčí terasy. Miesto sme boli omrknúť, majiteľ sa zdal ako profík, čo nás dosť upokojilo.Sľúbil nám, že tesne po mojich narodeninách dohodneme menu vrátane rautu, výzdobu a ďalšie drobnosti. Z toho sľubu nakoniec nič nebolo a všetko sa posunulo na na začiatok marca na ich veľtrh. Z veľtrhu a ochutnávok bolo nakoniec asi 30 minútové stretnutie s ochutnávkou 2 vín a 4 jedál. Majitelia sa nepýtali, čo by sme chceli ale rovno doporučovali. No asi v tom vedia chodiť, hovorili sme si. Kvety a výzdobu sme vybrali, ale po prvýkrát sme narazili na zásadný problém – majitelia proste nevedeli dať dokopy ponuku. To je ako by človek staval barák a firma mu povedala, že nič riešit nemusí, veď oni to splácajú a následne  pošlú faktúru – parádny pristup, však? Niečo sme však dohodli, niečo ostalo otvorené. Ďalší mesiac sme sa snažili doladiť večerné menu, s týmto si majitelia ani po osobnom stretnutí nevedeli dať rady. Absurdity typu  140kč za špuntovné za vlastné víno alebo možnosť vybrať si ich víno (ktoré vlastne ani nebolo ich, ale od iného vinára) za 180kč je len ukážkou snahy smerovať zákazníka len tam kam chcú a zdrať zákazníka doslova z kože. Neschopnosť reagovať 6 týždňov a následne to zabiť neschopnoťou zostaviť večerné menu z rozpočtu ktorý sme im dali vyvrcholili do smutne-srabáckeho momentu – 7 dní pred svadbou nám emailom oznámili, že všetko rušia. Po telefóne odmeraní a cynickí (poprianie krásneho svadobného dňa sa inak nazvať nedá) to proste ukončili. A tu prišiel ten stres😀

Tu sme sa s Janičkou zomkli a žačali sme pracovať na plné obrátky. Pozvánky boli von, matrikárka objednaná, ľudia sa už tešili, DJ a fotograf dohodnutý, Jankine šaty objednané v salóne. Samozrejme všade zaplatené zálohy V Piatok sme po 15. telefonáte za pomoci Hanky našli hotelík v Bořeticích. Nevyzeralo to moc pekne na fotkách, ale povedali sme si, že z toho urobíme to najlepšie. Popoludní sme tam zabehli, pán provozní bol jednoducho geniálny borec. To čo sme s bio-eko magormi z Ovčích terás nedali za pol roka, sme tu dohodli za krátke sedenie a následne nám pán poslal hneď v pondelok kalkuláciu celej svadby. Obrad nám doporučil vo Velkých Pavlovicích, kde sme zistili, že sme predbehli našich dobrých kamarátov, ktorí sa berú o pár dní práve v Šlechtitelce.

Základ by teda bol, cez víkend sme si trochu oddýchli a komunikovali s pani cukrárkou. To bolo tiež trochu nervné, pretože sme nevedeli či naša dohoda platí alebo zrušením zo strany farmy prídeme aj o tortu. Nakoniec sme sa dohodli a to bolo skvelé, pretože pani Viktorinová je skutočne majsterka svojho remesla. Kvety sme sa rozhodli poriešiť v pondelok ráno, nervozne sme prešľapovali pred La Plevela. Tá story zo zrušenou svadbou rozbíjala ľady a pani aj napriek 4 svadbám v jej kalendári súhlasila. Všetko to v stredu opadlo a my sme zistili, že sme zvládli naplánovať svadbu týždeň dopredu (hostina, ubytovanie, kvety, torta a koláče). Udržali sme si fotografa a DJ a to sa ukázalo ako výborný krok.

Deň D nadišiel. V hotelíku mali nejakú pánsku akciu a keď som videl ráno vysadené prerazené dvere z pántov, žačal som byř trochu nervózny. Janka sa pripravovala, ja som behal tam a zpať po parkovisku. Panie upratovačky makali skutočne príkladne a ked prišli rodičia z ďalekej cesty, mohli sa preobliecť. Ale na dlhý oddych to už nebolo, museli sme sa presunúť. Vyšlo slnko spoza mrakov, prichádzali kamaráti a ďalšia rodina. Obrad bol krásny a povedal som si, že to nakoniec všetko pekne vyjde – mal som tam svoju krásnu nevestu, ocina a maminu a samozrejme Zuzku s oboma mládencami. Ani sa nám z toho miesta nechcelo, ale už sme sa tešili na obed. A že ten stál za to. Fakt som doteraz prekvapený na aký skvelý servis vrátane kuchára sme narazili vlastne náhodou. Príhovory oboch otcov, oba dojemné a predsa len rozdielne doplnil pan Č. svojím neotrelým vtipným preslovom. Ten deň ubiehal hrozne rýchlo – poobedňajšie kafe s vynikajúcou tortou, fotenie. Náš prvý tanec, ktorého sme sa báli dopadol fajn, večerné fotenie na rozľadni a vo vinohrade. To zvládol náš fotograf Petr zvádol parádne. O skvelú zabavu sa staral DJ Brad, ktorý nešetril Modrou ústricou (.. kluci, ti to mají rádi..).  No a bujará zábava a snaha nezapáliť okolité vinohrady lampiónmi šťastia.

Svedkovia sa nám postarali o skvelé hry a pekné a vtipné video. Bol som nadšený zo všetkých ľudí, ktorí tam boli a aj s odstupom času stále dúfam, že sa im náš najkrajší deň páčil tak ako nám a moc im ďakujem za všetku podporu, dary a pekné slová (dokonca spoza polárneho kruhu), bola to skutočne paráda.

 
Leave a comment

Posted by on August 16, 2016 in My simple Life

 

MotoSlovensko 2015

Prvá skutočná motodovolenka. – roadtrip ako sa patrí, ale určite to nebolo len o jazdení. Chceli sme navštíviť pekné miesta, navštíviť rodinu a dávných priateľov. Bola to naša prvá spoločná cesta v jednej stope

intro

Deň 1 – Brno- Trnava

Tradičný piatok znamená, že veci v práci sa kazia vtedy keď by sa nemali. To znamená, že všetky moje optimistické plány skontrolovať motorky padajú. Hovorím si však, ze na bavora a japonca je spoľah a najmä srandovných 1000 km odjazdím pomaly aj s defektom ma trochu upokojujú. Narýchlo balíme a Janča s úžasom zisťuje, že nebude musieť nechať doma fén na vlasy a tak bude v zahraničí robiť aj parádu, pretože sa do veľkého topcasu pobalila v pohode

To že začína posledný prázdninový vikend sme si uvedomili keď sme sa 50 minút snžili márne dostať z centra Brna smer Tuřany v pekelnom teple, pochvaľujeme si rozhodnutie že dofču odjazdíme v motojeanoch. Konečne sa to podarilo, vyrážame peknou a opravenou cestou 380 do Hodonína, tankujem na Unicorne (aj na môj vkus špinavá, ale cena benálu dobrá). Cesty za hranicami sú kvalitatívne horšie, ale slovenskí cestári sa snažia a opravujú čo sa dá. Najmä vyjazdené koľaje a rolety na priesmyku Biela Hora robia vrásky na čele. Ešte za svetla prichádzame do Trnavy, kde blahoželáme sestre k meninám, davame si fľašku vína ako odmenu a ideme spať. Ja na zem a Janča do detskej postele. Obaja spíme parádne, žiadne sťažnosti

Prejdené 140 km

Ubytovanie – u sestry🙂

Deň 2 – Trnava – Krupina

Ráno v dobrej nálade opúštame Trnavu, smerujeme po starej ceste na Hlohovec a Nitru. V Nitre si dávame pauzu, začína solídny hic. Plánované je okúpať sa v Podhájskej, ktorá je po ceste s malou odbočkou pred Levicami. Trochu nás znepokojujúce fronty aut, plné parkoviská. A vypredané skrinky a sejfy. To znamená, že tenučké spirálové zamky využívame na zamknutie prilieb a búnd, zvyšok bohužiaľ ťaháme so sebou. Máme vodácky vak, v ňom kempingovú deku, takže na kúpalisku po štvťhodine bojovania s davmi ľudí rozbaľujeme tábor. V normálnych bazénoch je hlava na hlave. V termálnych bazénoch sa dá pohnúť, ale liezť v 35 stupňovom teple do 37 stupňovej vody je proste blbosť. Po asi 3 hodinách plácania a skákania si po hlavách s ďalšími 10 000 návštevníkmi odchádzame smer Levice a Krupina. Tento úsek je veľmi pekný, cesta je kvalitná, motorkársky zaujímavá a keďže je sobota aj dosť prádzna. V Krupine kupujeme nejaké čokolády pre deti a klobásy na večer, za šera prichádzame na kopanice, kde spíme o kamarátky zo školských čias. Večer opekáme, užívame si perfektného countrysidu, popíjame víno. Dovolenka začala

Prejdené 165 km

Ubytovanie – detská izba na Kopaniciach u kamošky

Deň 3 – Banská Štiavnica – Banská Bystrica – Čierny Balog

Hneď ráno berieme skratku medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou aby sme prišli na 10:00 do Banského múzea v prírode, motorky parkujeme rovno u pokladne. Vstup 5 Euro, krátke intro vo forme videa, navlečenie plášteniek a prilieb (značka Schubert hehe) a ide sa asi 200 schodmi k štôlni Bartolomej. Prehliadka trvá niečo vyše hodiny, je to niečo iné ako jaskyne – mnoho strojov, fotiek. Stojí to za to. Po prehliadke sa znova škriabeme do kopca k motorkám, pokračujeme cez mesto ďalej. V B.Štiavnici je však určite dobré sa zastaviť, je to pohodové staré mestečko plné kaviarní a baníckej nostalgie. Cesta do Zvolena je zákrutovitá pomedzi tajchy a popri železnici.  Po ceste sme nenašli nič zaujímaveho na zastavenie a obed a tak potupne zastavujeme vo zvolenskom McDonalde. Hovorím si, dúfam že naposledy. Pokračujeme rýchlostnou cestou na B.Bystricu, mosty su ovešané ľudmi pretoze na letisku Sliač prebieha letecký deň SIAD. Ponad hlavu nam v asi 100 metrov prelieta viackrát formácia Freccia Tricollore, je to úžasne sledovať. Samozrejme skoro letím do škarpy a tak sa nekochám a pozerám pred seba. Ostatní učastníci sa kochajú tiež a tak je tento úsek trochu nebezpečný. Aj B.Bystricu obchádzame, je proste hrozne teplo, čo je ale škoda pretože centrum a najmä areál múzea SNP určite stoja za návštevu. Objazd mesta je fajn, naberáme smer na Brezno po ceste 66. Zo začiatku si hovorím, či je to číslo len náhoda. Na presun je to však pekná cesta, popri ceste vidieť salaše a hrad v Slovenskej Ľupči. V Podbrezovej vidíme konečnú stanicu železničky ku ktorej smerujeme, teším sa že si dáme voraz. Podbrezová je defacto postavená okolo železiarne, je to taký slovenský Ťrinec. Pfuj, nič zaujímaveho. To isté platí o Brezne, prechádzame to rýchlo, máme zelenú vlnu a tak miestny nemajú moč šancu rozobrať nám motorky pod zadkom a predať to do zberne. V Čiernom Balogu trochu blúdime, ale nakoniec kolibu pod Urbanovým vrchom nachádzame – je na okraji lyžiarskeho areálu. V lete trochu smutne osamelé, na zjazdovke bučia kravy. Proste idylka. Sme jedniní ubytovaní, dávame si výborné halušky a bryndzové pirohy. Skvelé jedlo za fajnú cenu. Krátka prechádzka okolo areálu aby sme tomu jedlu pomohli ďalej.

Prejdené 120 km

Ubytovanie – Urbanov vrch http://www.urbanovvrch.sk/, cena 30 euro vrátane raňajok

Deň 4 – Čierny Balog – Poprad – Slovenký raj

Ráno vyrážame tak aby sme boli na 10.00 v centre Balogu, kde je centrálna stanica železničky. Hovorím si, že asi pojdeme solo ale ouha, ľudí dosť. Volíme trasu do Vydrova (lesnícky skanzen). Ťahá nás maličká parná lokomotíva, do kopca nás predbiehaju aj cyklisti. Ale to nevadí, je to super zážitok. Vystupujeme až na poslednej zastávke, čo asi nebol moc dobrý nápad. Trochu sme sa stratili z cesty po lesnom skanzene a tak sme asi prišli o najkrajšiu časť – takže radšej ísť pešo hore a následne sa zviezť dole vláčikom. Bufáč v skanzene je hrozný, kafe je hnusné a všade lieta milión dotieravých os. Sadáme do sediel a vraciame sa cez Brezno aby sme pokračovali šestdesiatšestkou cez Vernár smer Telgárt. Na križovatke v Brezne však Janča zastavuje a zúrivo hrabe v dekolte. Je jej teplo, takže jazdí s rozopnutou bundou. Vraciam sa pešo nazpať, pichla ju včela. Kam? No ako gentleman pomlčím. Radšej nezastavujeme , pretože severná strana Brezna je ghetto aké asi ešte nevidela. Nervózni a spaľovaní slnkom pokračujeme cez priesmyk Vernár ďalej. Kopec je motorkársky zaujímavejší od severu, čo znamená že sa v obci Vernár otáčam a dám si to ešte raz. Pomaly je čas obeda (no dobre, su asi tri poobede), strach z toho ze v slovenskom raji  (Hrabušice) nič nebude nás smeruje do Popradu. Na doporučenie domácich končime v reštaurácii “Crazy”. Mno, nič moc ale hlad je zahnaný. Pokračujeme smerom na východ do miesta kde strávime dve noci – Hrabušice, brána do Slovenskeho raja a začiatok cesty na Kláštorisko. Prichádzame do Ranču Podlesok, krásne znovupostavenej legende. Je tu plno turistov, pretože ďalší deň je na Slovensku štátny sviatok.

Prejdené 115 km

Ubytovanie – Ranč Podlesok, http://www.rancpodlesok.sk/ , cena 46 euro vrátane raňajok

Deň 5 – Slovený raj

Dnes nechávame motorky vychladnúť a ideme sa prejsť. No dobre, je to taká menšia túra – Prielom Hornádu na Kláštorisko. Hneď na začiatku nás skásli asi na opravu rebríkov, 3 Eurá však pre dvoch nie je moc. Plácame sa vyschnutým kaňonom a závistlivo sledujeme značky s názvami vodpádov. Nič, sucho, rebríky. Na kláštorisku je to kapitalizmus svetovej úrovne – WC za 50 centov. V návale eufórie a snahe uštriť si tatranky na cestu dolu si objednávame dve desiatky (Topvar) a dva smažáky. Cena 20 euro mi trochu vyrazí dych, ale ustojíme to. Zvyšok turistov posedáva u malých pív a zavidí náš luxusný obed. Nikdy viac. Ak keď by som mal oslepnúť hladom. Cesta nazpať je pohodovka, dá sa požičať kolobežka za 5 Euro, ale keďže sme všetky peniaze čo sme mali so sebou doslova prežrali, tak ideme pešo. Večeru si dávame na ranči, kde bývame, tam sa do 20 euro vmestí aj polievka a luxusny steak z diviaka (mimo iného). Snažíme sa otestovať nové vzorky Tatranského čaju, pár krát sa nevieme rozhodnúť a tak to zdarne opakujeme vo viacerých vlnách. Rôzne bolesti sa dajú liečiť aj homeopatikami🙂

Prejdené 0km

Ubytovanie – Ranč Podlesok, http://www.rancpodlesok.sk/ , cena 46 euro vrátane raňajok

Deň 6 – Slovenký raj – Spišský hrad – Poprad

Raňajky šampionóv vo forme opekanej klobásy hneď zrána sa ukázala ako nie príliš dobrý nápad. Ale aspon som dobre zaťažil moto a nepadal do strany. Z ospalej okresky vypadneme na jeden zo stále nedostavaných úsekov ďialnice D1 v okolí Levoče. Je to peklo, pracovný deň a množstvo kamiónov, v kopoch však predbiehame čo sa dá takým nasadením, že mne sa rozlieza vibráciami neodborne zalepená prasklina na kapote. Chceme sa zastaviť u lokálneho Pammukale (Sivá brada) ale nejak nič nie je a potom zrazu hrad. Na internete píšu že treba ísť z východnej strany, tak teda ideme tam. Z parkoviska je to ešte asi 200 metrov pešo po asfaltke, nejakí kožáci možu považovať výstup na hrad všeobecne za problém (náročný výstup0. Hrad je plný nemcov, ale je to tak obrovské že sa tam rozlezie pohodovo pár autobusov. V hornej časti hradu je múzeum, pár zaujímavych miestností (mučiareň pche). Preliezli sme to slušne, výhľady sú krásne. Na parkovisku sa pýtame na Sivu Bradu a na možnosť obedu. Obe odpovede sú salaš Siva Brada. Ideme tam, je to veľmi pekný motorest s dlhou tradíciou, výborné jedlo. Kúsok od koliby je aj gejzír Sivá Brada, to je radosti. Voda je studená a údajne pitná. Frčíme tou istou cestou (i18) cez Levoču smerom do Popradu, kde máme dojednané ubytko. Levoča určite stojí za zastavenie, má pekné historické centrum, ale odradil nás vyberač parkovného hneď u hradieb. Nabudúce. V Poprade chytáme špičku, je to trochu chaos ale končíme v poriadku v Spišskej Sobote. Pani je veselá, chce meniť svoj Mercedes B180 za mojho Diversiona (hovorím si, že tie teplá boli značné aj tu a trochu jej to uškodilo). Apartmán je parádny, pre motorkárov ale trochú blbé parkovanie na dvorku na štrku. Ešte naľahko obchádzam  celé mesto aby som vymenil Eurá a nakúpil proviant na ďaľší deň. Večer sa ideme kúpať do asi 500 metrov vzdialeného Aquacity Poprad, vstup je tu dosť mastný (našťastie Slevomat rulez) a platíme 299kč/osoba. Z mojho pohľadu najlepšie termály v akých som bol, je tam 50m bazén, v každom vonkajšom a vnútornom bazéne vírivky, vodné bary – proste paráda. Vonku brutálne prší a tak to tam držíme až do zatváračky, ktorá je vo forme lejzovej show. Vonku sa ochladilo tak asi o 15 stupňov, hovoríme si to bude zajtra požehnanie. Vozíme však nepremoky, nikdy som to na sebe nemal a tak som zvedavý

Prejdené 85 km

Ubytovanie: Penzión Sobôtka, Poprad (cez booking.com) cena 26 Euro

Deň 7 – Poprad – Štrbské pleso – Vrútky

Ráno máme taktickú poradu. Máme zajednané ubytko v Starom Smokovci, kde chceme trochu omrknúť Tatry. Bojíme sa počasia (je čoho sa báť, pretože nad hlavou je súvislá deka a hmla). Nevidieť na 200 metrov, nie to ešte na kopce. Ubytko rušime aj za cenu 6 Eurovej pokuty, ale ideme skúsiť prejsť cestu slobody. To znamená navliecť na seba všetky vrstvy (preklínam úpletovú letnú bundu) a vyrážame smer Kežmarok. Vo Veľkej Lomnici u cigoša čo reguluje dopravu točíme na Tatranskú Lomnicu. Je to iný svet – počasie je samozrjejme stále naprd, ale luxusné rezorty a golfové hriská vidieť dobre. Cesta slobody je kásna, málo aut ale hmla hustne a keď prichádzame na Štrbské pleso, nevidíme pred nos. Motorky nechávame za 2 Eurá na poloprázdnom parkovisku, aspon sa borec ponúkol že nám postráži kokosy. Ideme k plesu a zrazu sa hmla začína trhať. Dávame kafe, počasie sa značne lepší a keďže nás pán čo prenajíma loďky nechcel obrať o 15 Euro za 40 minút, lebo tvrdil že hmla je a bude, tak si hovoríme že ak nás nepustia na vodu, pojdeme na Solisko. Lanovkou. Ta je síce 2x drahšia, ale počasie sa vylepšuje. Sme leniví tam ísť pešo a tak ten 1km prejdeme na moto. Som poctivý blbec a ťahám si lístok na parkovisku u stanice lanovky. Keďže nestíham prejsť pod rampu, tá mi švihne po topcasu a vylomí sa do strany. To teší ostatným turistov a tak to rýchlo prechádzajú bez lístka. Lanovska je fajn, moc tým nejazdím, kochám sa výhľadom. Vo výške 1800mnm chcem ukecať Janku, aby mi dala čas na rýchly výšľap na Predne Solisko (2100mnm). Akceptuje hodinu, tabuľa hovorí hodinu len smerom hore. No tak sa v najhoršom vrátim z polovice. Začínam vo veľkom štýle, ale po 5 minútach mam dosť. Na vrchol ale prichádzam za asi 25 minút, kochám sa dve tri minúty, snažím sa dýchať a nechávam sa fotiť nejakými ostravákmi. Tí sa divia, že som to vyšiel v motojeanoch a motobotách. Cesta nadol znamená zistenie, ze turisticke Formy su dokonca pohodlnejšie ako moje pohorky a tak mi cela cesta na vrchol a dole trvala spolu 45 minút. Zadýchaný a štastný naberám Janku a vezieme sa znova dole, kde parkovací automat pýta 6 Euro. Trpko zaplačem, ale dovolenka je dovolenka. Smer Podbanské, cesta stále prázdna a najmä sa vylepšil výhľad, pretože napriek všetkému čo viem o Tatrách bolo popoludnie krajšie ako ráno. Divná doba. Do L. Hrádku prichádzam len na výpary, takže povinné tankovanie, nezastavujeme ani u zámku, možno by to stálo za to. Pred nami ale vyrástol brutálne zlovestný mrak a my musíme cez. Okolo L.Mikuláša teda berieme diaľnicu a zastavujeme na kolibe v Dechtároch. Meteorológ našej dvojice tvrdí, že kým neprší tak ideme a obed vynecháme. Asi po piatich minútach nás chytá solídny dážď, ale ideme asi 10km dúfajúc, že to prejde. Jankina prvá jazda v daždi, kamióny na nás nahadzujú bordel, no lahoda. V Ružomberku zrazu sucho, takže ideme ďalej. Proste sme tým mrakom prešli na drsňákov, bez nepromokov = paradoxne moc mokrí nie sme a keď zastavujeme na salaši Krajinka, tak sme vlastne obidvaja suchí. Výborné jedlo, kupujeme ovčí syr a pokračujeme smer Vrútky. U Krpelian začína nový kus diaľnice a tam pokračuje aj vačšina aut. My ideme starou okreskou, počasie vyzerá slušne. O šiestej prfrčíme k rodičom, dávame večeru, popíjame vínko na terase až kým nas do postelí nevyženie sused idiot, ktorý o deviatej večer potrebuje sekať betón.

Prejdené 150 km

Ubytovanie: u rodičov

Deň 8 – Vrútky – Pustevny

Ráno posedávame a čakáme na lepšie počasie. Niežeby pršalo, ale je to tak tak. No a odísť pred obedom, to by asi mama tažko znášsala. Takže trávime čas s rodičmi a po obede sa zázračne vyjasňuje. Dnes nechceme dôjsť do Brna, cestu si ešte rozložíme. Do Žiliny je to popod Strečno tradične nadlho, prejazd cez mesto tiež trochu nervný ale keď prejdeme Bytčou, začína znova krásna horská cesta. Priesmyk Makov je fajn až dovtedy kým nenarazíte na partičku kamiónov lepiacich sa na seba. Ale zákruty su to krásne, o tom žiadna. Dávame si extrémne hnusné kafe  za mnoho korún na hranici (motorest na vrchole kopca hneď u tabule ČR) ale šetríme 20kč co chce pán za WC, lebo to ma len pre klientov. Ako sa ta putika môže uživiť, je mi záhadou. Asi to hajzlovné pomáha. V Horní Bečve sa ubytovávame v hoteli Cherry, honosný názov hotel je ale skôr chata. Ale čistá, len nás slečna nemusel hnať na 3 poschodie aj keď mala viditeľne poloprazdno. Tie dva 15kilove kufre sa však odnieť dajú, ehm.. Odľahčení vyrážame na Pustevny, tam však opravuju cestu a je to rozkošne rozfrézované na úseku v dĺžke 9750 metrov (podľa značky – cestári su presní ľudia). Hore je mŕtvo a to je len 17:00. Trochu si poplačeme nad zhoreným Lubušínom, dáme si výbornú kyselicu a extrémne opatrne schádzame znova k ubytku v Horni Bečve. Na zúžení nás nejaké prasatá na 4 motorkách z Pradubického tlačia do škarpy, nerozumiem kam sa ponáhľajú ale hovorím si motorodina ako hrom.

Prejdené 105 km

Ubytovanie – http://www.hotelcherry.cz/  cena 660 kč

Deň 9 – Horní Bečva – Brno

Mama nabalila buchtu, takže raňajky doplníme čajom z baru a trpezlivo čakáme až prestane pršať. O desiatej musíme vypadnút a skutočne 9:55 prestáva pršať. Máme my šťastie proste. Cesta ubieha, vo ValMeze to berieme na Bystřici – miestni motorkári tade radi jazdia, je to pekná zákrutovitá nová cesta. Obed v notoricky známej pizzerke v Osíčku. Nepokazili sa ani po 7 rokoch od mojej poslednej návštevy, pizza výborná a bohatá. Mojej prosbe neísť po diaľnici je vyhovené a Janča naberá kurz cez Kroměříž, Ivanovice a Vyškov. Pred Rousínovom si skracujeme geniálne neoznačenú uzávierku po poľnačke. Brnenská sobotná premávka je pohoda a o štvrtej popoludní zastavujeme pred domom. Už len vyťahať kufre a veci do šiesteho poschodia a ide sa oddychovať

Prejdené 150 km, celkovo 1030 km

Ubytovanie – Home sweet home

 
Leave a comment

Posted by on September 9, 2015 in On the road, Two wheeled

 

Turecko, aneb cesta tam a zase naspäť

Cesta tam

Rozhodnúť sa či cestovať svojim autom alebo do Turecka letieť a tam si požičať auto nechám na ostatných. Ja som sa rozhodol cestovať vlastným autom, pretože mi odpadlo ťahanie báglov niekam na letisko, riešiť požičovne a poistenie. Človek síce stratí dva dni cestou (Brno-Canakkale) ale má možnosť sa rozjazdiť a zažije veľa dobrodružstiev už počas presunu. Ja som mal jasno🙂

Malé zhrnutie samotného presunu do Turecka

  • V Maďarsku je skutočne málo benzíniek (najmä na M5), elektronickú diaľničnú známku je dobré kúpiť pred odjazdom napríklad cez tolltickets.com. Diaľnica je okrem úseku u Rajky po celú dobu vo veľmi kvalitnom stave.
  • Prejazd Srbskom je nudný, diaľnice majú slušnú kvalitu. Mýtne brány sú 3 (2 v severnej časti a jedna na úseku Beograd-Niš). Za Nišom končí diaľnica, prejazd do Bulharska je okreska vedúca cez krásny kaňon, tu je však možné zdržanie pretože miest na predbiehanie je žalostne málo. Srbi však usilovne pracujú na rýchlostnej komunikácii po hranicu s Bulharskom. Dilema či obchádzať zoširoka Beograd alebo ísť jeho stredom je tiež opodstatnená. Ja by som sa priklonil k objazdu (skúsili sme obe alternatívy). Srbská premávka je v pohode, nestretol som sa zo žiadnymi podlosťami zo strany Srbov)
  • Bulharsko je asi kapitola sama o sebe. Dodatočne hodnotím túto krajinu ako najrizikovejšiu z celého roadtripu. Premávka v Sofii je zbesilá a neorganizovaná. Nie však roztomilo taliansky neorganizovaná, ale veľmi agresívna – nepoužívanie smeroviek, neočakávané prebrzďovanie, preblikávanie, častá ignorancia pruhov, časté jazdenie plyn-brzda medzi semaformi v mestách. Sofii sa na ceste do Turecka moc nedá vyhnúť (je aj dobrým miestom na prenocovanie). Kvalita diaľnic je nižšia ako v Srbsku, treba pamätať na cestnú známku (zámerne nepíšem diaľničnú, pretože je potrebná na všetky cesty). Za Plovdivom diaľnica končí a ostává stará a nie moc kvalitná cesta číslo 8 s mnohými obcami, obmedzeniami a pozor aj policajnými kontrolami. V Bulharsku bolo asi najviac policajných hliadok, takže pozor na nervy najmä v prípade predbiehania množstva kamiónov na okreskách
  • Grécko by som asi ani nemal spomenúť, a preto napíšem že by som sa mu pri ceste do Turecka rád vyhol. Od katastrofálneho nedostatku benzíniek ( v úseku A2 sú len v mestách a aj tam to je dosť o šťastí) končiac hororovými časmi na hraniciach (skoro 3 hodiny na vstupe z Turecka v Sobotu považujem za škandál)

DSC05450

Jazdenie po Turecku

Ešte pred tým ako sme začali brázdiť turecké cesty absolvovali sme hraničný priechod u Edirne. Je to veľká, moderná a slušne obsadená hranica. V prvom rade by som rád podotkol, že všetky katastrofické scenáre od cestovateľov dnes považujem za neopodstatnené, pretože som sa riadil nasledovnými pravidlami

  • Bol som vodičom vlastného auta. Teda nie auta, ktoré patrí sestre, firme, atď, proste mne. Stačil vodičák, zelená karta a malý techničák (osvedčenie o registrácii)
  • Overil som si či bolo auto zapísané do pasu s colníkom a na auto bola vylepená nálepka

Áno, to je všetko. Nič viac, žiadna šikana. Na hranici sme strávili asi 20 minút, čo nepovažujem pri množstve aut za nič extra. Všetko vybavené z auta až na jednu konzultáciu s colníkom ohľadom auta.

Palivo je v Turecku pre našinca drahé. Cena nafty (motorin) sa pohybuje od 2.99 do 3.43 TYR, čo treba vynásobiť 10timi a dostaneme cenu v českých korunách. Frekvencia púmp je veľká, málokedy je to viac než 30km. Akceptované sú karty VISA a MASTERCARD, tankuje po väčšinou obsluha (treba ich v tom nechať, pretože cudzím jazykom moc neholdujú)

Bol som mimoriadne pozitívne prekvapený kvalitou tureckých ciest. Budovanie infraštruktúry je zrejmé v okolí miest, snaha mať štvorpruhy kde sa len dá sa ukazuje reálna. Myslím si však že západ kde sme jazdili (a riviéra k tomu) je výkladnou skriňou a preto sú investície do infraštruktúry pochopiteľné.

Asi najväčším šokom je rýchlosť – platí, že pri značkách obmedzujúcich rýchlosť sa jazdí o 20km/h rýchlejšie. To znamená 70 v meste, 110 mimo a na štvorpruhoch väčšinou čo to dá. Vozový park sú široko roztvorené nožnice – od nových aut až po 30 ročné klony Fiatu v rôznom stave. Nákladné autá jazdia naložené do takej miery ako len šlo.

Problém pre európskeho vodiča by som videl v mestách – chodci neočakávane skáču pred auto, častá je tendencia stáť v 3-4 radoch na dvojpruhu, obiehanie semaforov na červenú. Defenzívna jazda znamená pozrieť sa aj vtedy ak vieme že máme prednosť. Možno sa to bude zdať strašidelné, ale realita je taká, že za cca 3000km po tureckých cestách sme nevideli ani jednu nehodu (ak nerátam zbúraný stánok suvenírov jedným hipsterom v VW Beetle). Špeciálny pozor si treba dať na Dolmusy (malé autobusy), tam treba myslieť na náhle zastavenia a rozbehnutia. Štandardom sú aj odbočenia vpravo z ľavého pruhu a naopak. Motocyklisti v protismere a traktory naložené tovarom, ženami a ovcami (niekedy všetko naraz) na rýchlostných cestách.

V Turecku nie je moc diaľnic, ale ak sú tak majú tri pruhy a platí sa mýto. Nie tradičnou formou (zastavíme, podáme love a ideme ďalej) ale predplateným kreditom na nálepke na čelnom skle. To znamená že na tureckej pošte (PTT) si človek kúpi nálepku spoločnosti HGS s kreditom. Orientačné ceny je možné nájsť na stránkach HGS. Cenovo to nevychádza zle, ale u nás bol nejaký problém pretože po nabití kreditom 30TL sme na druhej bráne niekde okolo mesta Izmir dostali alarm & oranžové svetlo. Trochu stresu, ale nikto to neriešil (a to som mal trochu strach na hraniciach)

Trajekt sme využili cez Dardanely (Eceabat – Canakkale a Canakkale –Kilitbahir) – frekvencia je slušná (raz za hodinu z Eceabatu a raz za 30 minút z Kilitbahiru) a cena je akceptovateľná (30 lír dlhšou a 25 lír kratšou do Kilitbahiru) = kto jazdil trajektom napríklad v Nórsku, nebude vidieť rozdiel

Prajem všetkých cestovateľom veľa šťastných a bezproblémových kilometrov po Turecku

 
Leave a comment

Posted by on October 23, 2014 in On the road

 

Tags: , ,

Bazárový kovbojing v Auto ESA

Mnoho ľudí nadáva na veľké autobazáre, pretože keď už idú kúpiť svoje vysnené auto majú oči doširoka a chcú v podstate nové auto za tretinu ceny. Ja som vlastne človek, ktorý nikdy jazdené auto nekupoval a autobazárom sa vyhýbam ako maďarský turista centru Žiliny. Došlo však aj na mňa. Bol som požiadaný ako človek s humanitným vzdelaním aby som sa tváril, že rozumiem mechanike aut a mám pomôcť pri výbere jazdeného Fordu Fusion

O AAA a Auto ESA som posledné roky čítal na internete len to najhoršie. Od podvodných zmlúv, cez zmeny v konfigurácii (znamená že u auta ktoré si človek vybral sa objavila náhodou výrazne staršia baterka, pneu, atď.). Povedal som si, že máme nejaké zákony a tie nás predsa musia chrániť. V krátkodobej pamäti som mal článok z idnesu ohľadom financovania. Investor sa však nenechal ukecať a tak sa išlo do Auto ESA v Brne. V tom čase mali akciu „nulové RPSN“ ktorá platila pre vozidlá kúpené za úver + akontáciu – /ver bol od firmy Cetelem (ugh).

Jeden  piatok sme sa o pol druhej dostavili do Auto Esa. Vozidlo bolo rezervované po nete, dovezené z inej pobočky. Jednalo sa o benzínový Fusion 1,4 z 2009 za dosť odvážnu cenu 140 000kč pri nákupe v hotovosti (aby to nebolo jednoduché, tak pri klasickom úvere bola cena 110 000kč, ale tam je známe že sa platí skutočne moc love za podpis zmluvy a úrok je strašidelný). Na cenu v cash bolo možné uplatniť akciu nulové RPSN s Cetelemom. Pred príchodom do bazáru som žiadal cez email o poplatky spojené s úverom, tie mi neboli poskytnuté písomnou formou, chceli mi telefonovať ale to som odmietol.

Strieborný Fusion stál nejak divne, bolo mi povedané že je to zimákmi v kufri. Povedal som si uhm, okay. Auto bolo deklarované ako bez chýb a zodpovedajúce 85 000km na palubných prístrojoch. Protokol o stave vozidla som nedostal, čo je absurdné pretože pri podpise zmluvy ho následne vytiahli. Zaujala ma značná korózia zadných brzdových bubnov, ramien podvozku a najmä koľajníc sedadiel v interiéri. Doma máme Fiestu, ktorá je vlastne základom Fusionu a tam nič také nebolo. Technik, ktorý moc neprudil a stále niekam odbiehal (pre mňa plus) tvrdil, že je to prostredím v akom auto jazdilo. Asi jazdilo v soľnej bani zrejme. Interiér vyzeral zle – zo 4 výduchov ventilácie boli 3 zlomené, to mi bolo odpovedané že ide o nedôležitú kozmetiku a že aj tak väčšina ľudí používa ofuk skla. To som nikomu nebral, ale podľa mňa nejde o bežné opotrebenie. Zlúpaná fólia na rádiu, ošúpaný volant a skutočne množstvo lepkavej špiny kam len oko dohliadlo. Z môjho pohľadu to auto bolo utopené / zaplavené ale technik hovoril že nie.

Pod viečkom olejovej vpuste bol mazľavý biely sajrajt, technik hovoril že to je fíčura Fordu. Nebola, nechal som si otvoriť ďalšieho Fusiona a Focusa. Mali to čisté, takže borec len pokrčil ramenami. Plastový kryt stieračov bol poistený „len tak aby to vydržalo predvádzaciu jazdu“, na to radšej nereagoval vôbec. Rozhodol som, že auto je za tie peniaze veľmi zlá kúpa. Doviezli nám o rok staršieho (2008) a to bolo uplne niečo iné, najmä ked stáli pri sebe. Utopený zadok vynikol ešte viac, samozrejme to malo na svedomí ťahanie prívesov a všeobecne veľká záťaž – prachovky a dorazy zadných tlmičov na odpis, unavené pružiny. Takže o štvrtej sme mali jasno, že berieme toho staršieho ale v značne lepšom stave (a drahšieho o 5000kč). Skúšobná jazda obnáša 800m okolo autobazáru, kde je možné maximálne skontrolovať že motor skutočne funguje a prevodovka radí po 3.prevodový stupeň. Brzdy, jazdu vo vyšších rýchlostiach si tu človek moc neoverí. Auto však malo málo km, boli tam nove doštičky, riadenie nebúchalo a ak keď sme auto nemohli vidieť z rampy (čo sa mi zdá divné, ale okay) povedal som si že podvozok zodpovedá veku a km.

Sadli sme si do kancelárie a bolo nám povedané, že do 40 minút prídeme na rad. Sedačky pohodlné, sadol som si tak aby som videl či niekto nemá tendenciu manipulovať s autom. Nemal. Technikovi a následne manažérovi som vytkol neplatnú lekárničku a nesvietiace svetlo ŠPZ. Sľúbili že to za tú ¾ hodinu dajú do poriadku. Prekvapivo sme sa 1645 nedostali na rad. Po uistení, že pôjde len o minúty sme čakali do 18:00 keď si nás slečna zavolala na schválenie úveru. Po predložení všetkých možných a nemožných potvrdení o príjme a zložení 33% akontácie sme mali počkať na výsledok z Cetelemu. Zo skúsenosti z mBank, Airbank, KB a pod si hovorím, že do 5 minút musia mať jasno. Omyl – trvalo to 30 minút, keď nám slečna prišla povedať že to teda schválené bolo

Následne začal papierový battle. Podpísaných bolo asi 8 rôznych dokumentov, medzi ktorými sa objavil konečne aj protokol o stave vozu. Z 4 úrovní auto dostalo 2 najlepšiu, ale pri rozpise chýb som si trhal vlasy. Všetky veci boli extrémne nadnesené (napríklad netesnosť prevodovky, vôľa v radení, opotrebované tlmiče), myslím, že si nechali otvorené dvierka v prípade akejkoľvek reklamácie. Najväčším trhákom bola však zmluva s Cetelemom. Áno, mohol by som blejmovať Cetelem a nie Auto ESA, ale ESA je sprostredkovateľ úveru takže blejmujem ich. Súčasťou úverovej zmluvy je aj žiadosť o revolvingový úver s RPSN 36%. A Teraz pozor – aby to kupujúci po hodinách v strese nemal jednoduché, sú tam použité dvojité negácie typu: “Zaškrtnutím políčka o nesúhlasím s nežádaním o neposkytnutím úvěru“. Je to síce výroková logika strednej školy, ale … Presne tak, férové to skutočne nie je a dokonca by som to označil za podlé. Autobazárová slečna ktorá bola zozačiatku jeden úsmev za druhým pri tomto dosť prešla na temnú stranu a začala byť mierne protivná. Nechcela to vysvetliť inak, nereagovala ani na zjednodušenú formu že skutočne o revolvingový uver nemáme záujem. Na otázku kedy dostaneme veľký TP bolo na začiatku povedane týždeň, po podpise poistky to bolo už 30 dní. Celková cena mierne narástla o 2000 kč za sprostredkovanie úveru, to samozrejme nebola suma veľká ale trochu zamrzelo, pretože sa to nikde predtým nespomenulo

Po vybavení papierov sme už počkali len 15 minút (uf), kým nám boli odovzdané kľúče a oznámené, že to svetlo bohužiaľ nešlo vymeniť. Lekárničku a vestu nám prehodili z vedľa stojaceho auta, zamávali a my sme sa s obrovskou radosťou o pol ôsmej (po 6 hodinách) vydali smerom domov.

Epilóg – jediný spôsob ako by som sa ja stal zákazníkom auto ESA je ten, že tam prídem, zložím peniaze na drevo a odídem s vedomím, že ich nikdy nechcem vidieť. Reči technikov treba pustiť druhým uchom, treba mať skutočne so sebou človeka ktorý aspoň trochu rozumie údržbe. Treba sa vyhnúť úverom a potom to pôjde. Ceny až tak hrozné nemajú, výber je okay. Len treba zabudnúť na bonusy atď, pretože papier (web) znesie veľa

 
Leave a comment

Posted by on October 22, 2014 in What grinds my gears

 

Tags: ,

Farewell my friend

Zlé veci sa dejú. Možno je to zlá karma (a na tej sa snažím zapracovať). Po 4 rokoch som sa včera musel skloniť hlavu a potlačiť slzy. Schwinn je preč. Ten neveriacky pohľad idiota a krútenie sa na mieste pred stojanom, kde som ho zpár minút dozadu zamkol je zúfalý aj dnes, deň potom.

Bol to skvelý parťák na cesty – začalo to kopcami okolo Lago di Garda, pokračovalo mnohými suprovými cestami po okolí vrátane dodnes neprekonanej cesty Brno-Vrútky a končiac zaujímavo pojatými cyklodovolenkami. Viac nez 11 000km pracoval spoľahlivo až do momentu, ked si ho vyhliadol nejaký opulentný zmrd so siltovkou. Ukradnutý za 3 minúty po tom, čo som ho v dobrej viere zamkol pod kamerou u OC Olympia Brno. Večer strávený na polícii v Rajhrade, sledovanie kamerového záznamu, podpisovanie výpovedí. Nič nepomôže, Schwinn je proste preč a nikdy ho nedostanem nazpäť

401869_10201030196938526_1407086741_n

farewell my dear friend. You`ve been way more to me than just a bike

 
Leave a comment

Posted by on April 24, 2014 in Two wheeled

 

Tags:

The Italian Job

Roadtrip cez Toskánsko s trochou mora a alpských serpentín

Brno -> Verona -> Volterra

Začiatok 10 dnňového roatripu poznamenáva dážď, cesta cez Rakúsko ubieha v pohode – cez Mikulov, Viedeň a okolo mesta Graz smer Villach. Dialničnú známku kupujeme až na prvej pumpe v Rakúsku, pretože v ČR je ako inak zvykom hodiť na to maržu navyše. Nie je to moc, ale z princípu to nebudem podporovať.

Tankujeme v mestečku Wernberg, kde je diesel za 1.28 (1.40 premium), to je také to osvieženie pred šialenými cenami v Taliansku, ktoré sa pohybujú od 1,55 do cca 1,70 mimo dialnic. Určite je dobré dotankovať doplna, pretože cenový rozdiel je fakt záhul. Od mestečka Tarvisio začína mýto. Pred dlhším cestovaním po Taliansku je dobré vypočítať si orientačne cenu mýta. Ceny sú podobne ako vo Francuzsku značné. V mnohých pripadoch existujú alternativý dvojpruhových SS (Strada statale). Od hraníc to bolo až do Verony približne 24 Euro. Alternatíva cez Brenner znamená platiť prejazd tunelom a ten je vyšší ako alternatíva na Villach.

Ubytovanie vo Verone bolo pripravené vopred cez booking.com. Konkrétne Divina B&B. Pod bed and Breakfast sa skrýva skôr hostel, ale lokalita je skvelá, možnosti zaparkovať auto však veľmi obmedzené. Problémom vo Verone a vlastne vačšine historických miest v Taliansku je málo parkovacích možností a najmä vysoké ceny. Moc som nepochopil modré a žlté značenie, pretože evidentne aj domáci v tom mali chaos. Vždy som však parkoval na modrom, doporučujem zakúpiť parkovacie hodiny (často vyžadované). V zásade je na Verone najzaujímavejšie námestie Piazza dei Signori s 83m vysokou vyhliadkovou vežou. Návšteva Areny na Piazza Bra sú naopak vyhodené peniaze – keďže sa tam konajú koncerty, je to kombináciou moderných lešení, stoličiek a kulís. Najlepšie je po Verone prechádzať malé uličky, prejť sa po nábreží a nezabudnúť na Castelvecchio. Legendárny balkón z Romeo a Júlie sa napriek vlažnému hľadaniu nepodarilo nájsť

Cesta do historického mesta Volterra je kombináciou diaľnice a rýchlostnej cesty. Poučení z Verony vyberáme ubytko na okraji mesta a ako bonus – je to bývalý kláštor – Interiér nestíha exteriéru, ale ubytovanie je to slušné. Do starého mesta je to asi kilometer, doporučujem však využiť podzemné parkovisko 1, odtial je to len pár krokov do historického centra. V zásade je fajn pobehať uličky, námestie a určite môžem doporučiť Museo della Tortura. Je to relatívne frekventovaná sieť múzeí a pre úchylakov ako ja je to dobre strávená hodinka. Volterru sme videli večer aj ráno, samozrejme atmosféra zapadajúceho slnka má niečo do seba. V čase návštevy prebiehala lokálna regionálna slávnosť vlajkonosičov, ktorá je zrejme tréningom na event zvaný Astiludio (vždy v Septembri)

Volterra -> Monteriggioni -> Siena -> Orbetello

 Na caste z Volterry do Sieny, ktorá je extrémne vyhľadavaným turistickým mestom, je možné zastaviť sa v mestečku Monteriggioni. Ide viacmenej o pár domkov opevnenych hradbami (plati sa vstupné na výstup) ale výhľad do okolia je veľmi pekný a ukáže dokonale krásu Toskánska. Siena je napriektomu veľká a rozťahaná. Okrem hlavného námestia s impozantnou vežou a asi ť minút chôdze vzdialenej katedrály tam niet moc príliš čo vidieť. Putovanie ulicami okolo obeda je nudné a zdĺhavé, parkovanie je možné za hradbami (čo znamáná šlapanie do kopca). Zo Sieny je to už len kúsok na pobrežie. Oblastnou jednotkou je mesto Orbetello, v jeho blízkosti je Porto Santo Stefano, male mestečko s prístavom. Tu sme trochu nevzládli ubytovanie a tak sme noc strávili mierne južnejšie v campe (Stela Marina – Marina di pescia Romana)  Ani otrlým kemperom by som tento camp nedoporučil, je to taká dedinka hrôzy. Tu sme po prvýkrát narazili na veľmi slabé znalosti AJ a NJ u domácich. Nielen v campe, ale aj v reštaurácii hneď vedľa

Orbetello-> Saturnia ->Pitigliano

Ráno vychádzame znova do kopcov smer kúpele Saturnia. Ono výraz kupele sú pre cestovateľov a roadtriperov skoro urážka. Samotné kúpele sme nenavštívili, ale pred mestom sa nachádzaju tzv Cascate. Vstup je voľný, pri kaskáde je parkovisko a bufáč. Voda ma 37 stupňov a je to skvelá prestávka po caste a určite stojí za zachádzku tých par kilometrov. Mestečko Saturnia ako take je klasické toskánske mesto na kopci. Nič extra. Počas zevlenia v extraprijemnej vode sa zbehli mraky a začala búrka biblických rozmerov. V momente ked voda tiekla doslova potokmi sme došli do asi “najhusto-kruteprísneho” mesta na skale – do Pitigliana. Ubytovanie  bolo asi najviac dychberúce a navyše za relatívne slušnú cenu. Centrum vzdialené len pár krokov, skvelé reštaurácie a obchodíky s vínom. Úzkymi uličkami sad á túlať celý večer, ale najpôsobivejšie sú výhľady do okolia. Okolie Pitigliana je známe skvelým venom a bravčovým mäsom. Oboje je potrebné vyskúšať. Celkom solídne vína majú v malej predajni v uličke Via Roma – Enoteca Ghiottornia. Majiteľ proste otvoril fľašku, trochu sme s pár ďalšími ľuďmi popíjali a vychutnávali.

Pitigliano -> Bolsena -> Orvieto – > Bagnoregio -> Terni (Marmore)

Jazero Bolsena s mestom nesúcim rovnaké meno je na polceste do Orvietta. Krásne jazero s tichou vodou obklopené vrchmi. Nad mestom sa týči malý hrad s krásnym výhľadom na jazero a mesto samotné. Tých pár euro za výstup na hradby určite stojí zato. Orvieto je znova ďalšie toskánske stredoveké mesto na skale, kde má človek v tomto štádiu povedať “no a čo”. Mesto je to krásne, najma centrálne námestie s katedrálou, ale vyzerá to všetko dost podobne ako napríklad Siena. Čo znamená, že ak človek prejde okolo, svet sa nezrúti. Bagnoregio som videl náhodne na jednej pohľadnici a áno, je to znova stredoveké mesto na skale. Je ale kompaktné a od zvyšku sveta oddelené mostom a scenéria v akej je zasadené fakt prinúti vytiahnuť fotoaparát a fotiť a fotiť J Podvečer prichádzame cez mesto Terni do Marmore. Na to že ma Terni asi 100 000 obyvateľov sme mali fakt tažkosti nájsť večer reštauráciu, nakoniec sa síce podarilo ale toto mesto sa oplatí kompletne odignorovať a smerovať na Cascata delle Marmore, čo sú Rimanmi vytvorené vodopády. Pri návšťeve si treba dať pozor. Jednak sú dva vstupy a jednak je voda púštaná vždy v intervaloch, inak slúži na pohon elektrárne. Ubytovali sme sa v campe hneď nad vodopádmi – a nebolo to zlé. K vodopádom je to fakt asi 5 minút pešo, ceny v pohode a okolo ofisu majú aj WiFi.

Marmore -> Assisi -> Rimini -> San Marino

Vzhľadom na svetové strany bude asi ideálne navštiviť vodopády po obede, ale my sme vzhľadom k plánu zostúpili z horného vstupu už ráno. Od 11.00 do 13.00 mali vodopády plnú silu a v parku sa nachadzajú aj viaceré okruhy. Po vypnutí vody je prietok značne slabší, na niektoré miesta (Lover`s balcony) sa ale dá dostať aj bez pršiplášťu. Poznámka k ochrane proti vode – v brožúrke píšu waterproof clothes a ono to fakt nie je sranda. Na niektoré miesta je skutočne vodeodolné oblečenie nevyhnutnosť a treba zabudnúť na fotenie. Cez hory následne prechádzame do Assisi, jedného z najznámejších pútnických miest Talianska. Rodisko Františka je v centre, mesto je orientované zostupne a tak je asi ideálne zaparkovať niekde v polovici za hradbami. Inak je to v kopcoch celkom drina. Neplánovane sme si autom vyšli až na Monte Subasio, kde posledných 400m bolo v znamení užasných výhľadov do diaľky, pastvín a šotolinových ciest. Ono celkovo cesta z Assisi na pobrežie je značne zákrutovitá a relatívne dlhá. Príroda je však zaujímava, povrch kvalitný a tak to neváham označiť nálepkou Scenic route. Príchod do Rimini je trochu chaotický, hotel ktorý sme si objednali cez booking bol proste natvrdo zamknutý s taliansky a rusky napísaným komentárom, že nás prevezme iný hotel (Hotel Plaza). Napriek faktu, že Rimini je skutočne turistické stredisko nám chvíľu trvalo nájsť miesto na večeru. Človeka totiž odradia jedálne lístky výlučne v ruštine, je ale fakt že ruská klientela bola v Rimini skutočne početne zastúpená. No a netreba zabudnúť na davy dôchodcov, ale asi šlo o sezónnu záležitosť.

Rimini -> Venezia -> Caorle -> HeiligenBlut

Rimini je veľmi príjemné prímorské mesto s dlhými plážami, extrémne vhodné pre malé deti vďaka pokojnému moru a nízkej hĺbke vody. Piesočné pláže sú čisté, ceny neohromia. Keďže sme v Rimini spali dve noci, pol dňa sme strávili klasicky dovolenkovo vo vode a v piesku a podvečer sme sa škrabali do 740m n m na Monte Titano (San Marino). Najstaršia republika na svete určite stojí za videnie. Západ slnka a v podstate 360 stupňový výhľad na pobrežie, na more je úžasný. Dnes by som tam šiel lanovkou, ktorá je za rozumnú cenu a pridáva skvelý zážitok. Úzke uličky, obchody so skutočne luxusným tovarom a skvelé jedlo. To je San Marino aké ostalo v mojej pamäti. Pre fandov fantasy – Múzeum upŕov určite netreba obísť. Nám ho bohužiaľ zavreli pred nosom.

Do Benátok cestujeme trochu komplikovane okreskami, auto sme zaparkovali na krytom parkovisku Tronchetto (kedže bol deň, počas ktorého sa topia autá je kryte parkovisko fakt dobrá voľba). Odhliadnuc od toho od parkoviska odchádza loď, ktorá supluje autobusy. Za 7 Euro jednosmerná jazda je dobré doviezť sa jednou stranou do centra, následne niekde u Plaza San Marco naskočiť na loď a zobrať to cez Canal Grande naspať na parkovisko. Bola to teda nielen doprava ale aj pekný výlet loďou. Čo vidieť v Benátkach je dobrá otázka. Jednak že Benátky nie sú pre ľudí, ktorým vadí pretláčať sa kvantom turistov a jednak všetky tie mostíky a gondoly omrzia asi po dvoch troch hodinách. Stratiť sa v úzkych uličkaách je iste príjemné, celkom slušné je však vyviezť sa na vežu na námesti Sväteho Marka, výhľad na mesto a vodu je nádherný

 Cesta do Caorle je pomalá vzhľadom v faktu že je piatok a v Benátkach okolie cestári prekopali dokonale. Večer však prichádzame do Caorle, do letoviska evidentne veľmi populárneho medzi Čechmi. Ak doteraz fakt češtinu počuť nebolo, tu ich je skutočne veľa. Ubytovanie sme moc nevychytali, ale to bolo dané stresom s nevalnej kvality WiFi vo väčsine ubytovania. Taliansko ma čo do úrovne bezdrôtového internetu prekvapilo veľmi negatívne. Ubytko v Caorle sme teda naklikali na Bookingu, bohužiaľ šlo o prazdninové condo a tak tam neboli ani uteráky, ani povlečenie postelí a korunu tomu nasadil chýbajúci toaleťák. Hlúpe je, že pri rezervácii to nikde nebolo napísané. Caorle je malé mestečko s kopu tratorii a pizzerií, vzhľadom k čistote by som asi doporučil južnú pláž (výrazne čistejšia). Večerná prechádzka je však veľmi príjemná, ponuka barov a kaviarní je široká.

Ráno trochu oddychujeme na pláži a posledné kúpanie v mori. Rozhodli sme sa že po ceste do Brna absolvujeme Hochalpenstrasse, čo je povinnosť pre každého správneho cyklistu, motorkára a automobilistu. Skoro zabúdame na jeden z dúvodov prečo byť v Taliansku – svelé potraviny a tak zastavujeme na dlhý čas v lokálnom obchoďáku a tlačíme von plný vozík cestovín, olivového oleja a tak ďalej. Okreskami sa dokodrcáme smer Tolmezzo a cez skutočne adrenalínový prechod Plöckenpass do Rakúska. Večer prichádzame do dedinky Heiligenblut, ktorá je začiatkom Hochalpenstrasse. Keďže ceny v penziónoch su dosť vysoké (cca 35 Euro / osoba), vyberáme si krásny a čistý camp (http://cs.camping.info/rakousko/korutany/nationalpark-camping-grossglockner-19483) . Hneď vedľa je reštaurácia, takže gulášek a pifko nám hneď dajú vedieť, že už nie sme v Taliansku

Hochalpenstrasse – > Brno

Do vysokých hôr sa jazdí ráno. Toho sa treba držať aj u prejazdu cez Hochalpenstrasse. Idealne vyrazit niekedy o deviatej, pretože aj premávka je menšia. Na mýtnej bráne nad Heiligenblut berú karty, aktuálne vychádza na 33 Euro pre osobné auto. Pre fandov horúcich bŕzd treba spomenúť, že vstup platí celú deň, čo znamená že grilovať na brzdových kotáčoch možno viackrát. Po paá km treba určite zvážit odbočku na kruháči na Franz Josef Hoehe, kde je výhľad na Grosglocker, reštika a lanovka k ľadovcovému jazeru. Už zjazd naspäť preverí brzdy a preto ak možné treba fakt brzdiť motorom a radšej ísť pomalšie ako rýchlejšie. Určite sa netreba nechať vyprovokovať superšportmi a motorkármi. S výškou skoro 2400mnm nie je Franz Josef Hoehe najvyšším miestom, tým je odbočka z Hochtoru (2500mnm) na Edelweissspitze (2571mnm) – to je skutočne len odbočka s pár parkovacími miestami, cesta nahor je kľukatá ale výhľad stojí za to. A tých 71m výškových na jednom kilometri hovorí samo za seba. Zostup do Pffkaru je rýchly a intenzívny, v niektorých miestach je fakt dobré spomaliť a skontrolovať brzdy. Samozrejme, možností na kochanie sa a fotografovanie je množstvo. Logickou prestávkou po tom včetkom je napríklad Zell Am See, prípadne niečo v Salzkammergut. Následná cesta do Brna na Znojmo je nudná a zdĺhavá, je to však viacmenej rýchlostná cesta a diaľnica.

 Celkové množstvo najazdených kilometrov bolo 3080km

 
Leave a comment

Posted by on June 18, 2013 in On the road

 

Tags: , , , , ,

 
Follow

Get every new post delivered to your Inbox.

Join 151 other followers

%d bloggers like this: