Stojím v byte a sledujem Schwinna. Som po 7 hodinách spánku po náročnej týždňovej služobke v Hannoveri (bavorské pivo rulez). Neisto sledujem počasie, pretože predpoved hlási dažď. Je krátko pred jedenástou a hovorím si že teda idem do toho. Chcem cestovať nalahko a tak mi spolocnosť bude robit len ruksak. hm.. teda len ten. Su vsak veci bez ktorych sa nezaobidem a tak ho proste naplnam az do vrchu. Parada, tolko zbytočnych kramov ze som skoro nenasiel miesto na zubnu kefku. Na in-flight entertainment (Maxim a podobne) budem musieť zabudnúť

Predomnou stoji trasa dlha 140km. Brno – Komarov – Telnice – Cejc – Hodonin – Holic – Senica – Jablonica – Trnava. Teren je prvych 60km vlnitý, stredná čast v podstate rovinatá, posledný usek je Biela Hora s prevyšením asi 200m. Odhodlanie teda mám, sily zrejme tiež a dávam sa do toho

1 – 30km – prechádzam cez Tuřany, Telnice a smerujem do relatívne vlnitého terénu cesty 380 na Hodonin. Okolo Kloboukov u Brna mam pauzu, citim sa fajn, zaciatok bol trochu slabší. Ale keďže nie som na Tour de France a dresovaných supercyklistov na bicykloch z Mountfieldu predbehnem v najblizšej obci nijak tú prestávku nehrotím

60 km – pauza v Hodoníne, kedže je 1.5 (sviatok prace, pche) tak všetko je zavreté, dávam si aspon jedno nealko pivo (este ze ti ostravaci vedia robit Birela), na pumpe si kupujem vodu, kedze isostar sa uz odporúčal

90 km – vchadzam do Senice, je to uplny geisterstadt. Nikde nikoho, vsetci asi čučia doma na telku. Fyzicky uplne pohoda, pretoze poslednych 30km bola rovina, bezvetrie. Držím si priemer asi 28km/h, co nie je zle. Ono niet sa kam ponáhľať, na konci mesta si prvýkrát po ľ rokoch nasadzujem prilbu. Vyzerám v tom ako magor, odpor vzduchu je rovnaký ako u Tatrovky so snežným pluhom. Vyhláška je ale vyhláška a tak sa podriaďujem

105 km – prestávka v jablonici, konečne vidim otvorenú hospodu – dávam si kofolu, ťaham 10 Euro.. dostávam naspäť 9.50 v plechu. Paráda, dalšie kilo navyše. So záujmom sledujem jednu bloncku (trofejovka) a dvoch asi kadidátov na jej odvoz ako sa medzi sebou snažia dohodnút či je pre slečnu lepší Ford Escort cabrio rok výroby 1983 alebo Fiat Tipo rok 1989. Slečna toho jasne využiva a dava si zaplatiť pár panakov. Milujem slovenske devy, pretože ked vidia ze je o ne záujem nenechaju to tak. Bravo

115km – vrchol Bielej hory, prekvapivo to slo. Desi ma vsak ze ten kopec budem musiet šlapat ďalší den z opačnej strany. Pri pomalom tempe si všímam nehorázny bordel okolo cesty a nešetrím pejoratívnymi expesívnymi výrazmi na adresu redneckov zo Záhoria. teda snaď sú to oni, iba ak by tam hajman JMK zvážal súkromne svoj bordel

120 – 140 km – priam nekonečná rovina do Trnavy. Dohľadnosť 10km a mesto sa neblíži a neblíži, proste taky ten priemerný údel cloveka plaziaceho sa na púšti

Prichod po približne 7 hodinách, vydesený ale spokojný výraz sestry a švagra, okamžitá aktualizácia celej rodiny o mojich vitalnych funkciách. Pri snahe vyvliecť sa z mojich “tesných cyklo-elasťákov” vidím luxusnu tanning line na stehnách a premyšlam či maju v Hannoveri nejake FKK kde by som v lete počas pracovnej doby mohol zmazať tento farebný rozdiel

Deň druhý začína dlhým telefonátom s otcom, ktorý mi tvrdí že nech to nechám tak a idem do Brna vlakom, pretože má pršať. Mám svoju hlavu a tak to vzdáva. Domáci už odhováranie vzdali večer dozadu, takže o 10.00 vyrážam do ulíc Trnavy. Idem v podstate opačnú trasu, teda začínať budem rovinou a potom to bude horšie. Po 13 km začína pršať. Medzi nadavaním na prechádzajúce autá, na dážď si hovorím, že som to mal skutočne vziať vlakom. V jednom momente keď dostávam skutočne kvalitnú sprchu zo zmesi vody a mogulu zastavujem a skopávam bicykel do priekopy. Robím par krokov smer Hodonín ale zastavujem sa. Už som veľa vecí začal a toto chcem skutočne dokončiť.Dávam si asi minútu na rozdýchanie a znova nasadám

162 km – prestáva pršať a keďže som dosiahol uplne dno svojich psychických sil, dávam si pauzu. Pri nočnom klube Red Rose. No nemohlo mi to vyjst lepšie. Je približne poludnie a personál opúšťa klub – minimálne u troch slečien vzbudzujem ľútosť, čo mi je samozrejme prd platné, pretože za 9.50 Eura by som určite nebol dobrý zákazník. Nehovoriac o fyzickej kondícii, že áno :-0

170 km – znova Biela hora, tentokrát je to peklo. Doslova sa plazím do kopca a teším sa na zjazd. Chyba. Po búrke je cesta klzká od bordelu zo stromov a mam čo robiť aby som neprehĺtal bordel odletujúci z cesty. Mám to všade a je to skutočne hnusne lepkavé.

182 km – vchádzam do Senice, znova uplne mŕtvo. To bude asi generálny fíčr tohto mesta, dávam si aspon krátku pauzu na preoblečenie (odteraz pokračujem vo svojom nočnom outfite, čo mi je uplne jedno).. no vlastne už mi je jedno skutočne všetko

212 km – prechádzam cez rieku Morava, zastavujem ešte na moste a fotím si hraničnú tabuľu. Cítim sa fyzicky fajn, horšie je to s náladou. Mno posledných 15km som začal moc premýšľať. Ale to sem nepatrí. Po nasadnutí ma za mostom hned zastavuje hliadka štátnej policie – chcú doklady. Dávam OP, nič iné. Davajú mi fúkať. No proste klasika. Divné je že sa snažia nadviazať rozhovor, že to mám z Vrútok dosť ďaleko (čo je ale fakt) – dorazí ma otázka kam idem, na čo odpovedám že som si nie vedomý že by som im na také veci musel odpovedať (na túto otázku som osobitne alergický). Policajt prehadzuje ze som “ňákej chytrej”, načo dostáva odpoveď že toho som si bol vedomý a preto som sa nehláasil k mestskej polícii. To borca trochu rozhodilo, ale asi mestských tiež moc nemusí a len mi podáva papiere a ja miznem v Hodoníne

230 km – prestávka v Čejči, moc toho nie je na obdiv a tak browsujem FB a premyslam. Všetci tam maju tak lepkavo sladké statusy z 1.mája, čo mi moc na nálade moc nepridáva. Ale čo, teším sa s nimi. teda naoko. Premýšľam či už nezložím tú hlúpu prilbu ale nakoniec ju nechávam na hlave

244 km- Vyzerá to tak, že tie najhoršie terénne vlny mám za sebou, šlape sa fajn. Pred Borkovanmi (legendárny tankodrom) ma predbieha Tatra s emisiami platnými asi ešte za CK monarchie. Podvedome skláňam hlavu a to mi asi zachraňuje zdravie, život (neviem, nie som doktor). Borcovi na jednej z mnohých jám odletuje po otrase zrejme kus železa a triafa ma do hlavy. Naštastie to dostávam do prilby, kde ten oceľový projektil rozfakol plast a sekol sa do vnutra vložky. Ehm.. pri myšlienke že mám hlavu rovno a dostávam to do prostred čela sa začinam triasť a tým trpí tempo. teda nie len to. Close death encounter ma vždy prinúti premýšľať nad tým že nemám žiadnu formu závete a musím si na toto určite založiť nejakú zložku

250 km – som Vyklepaný ako Detva a preto načas potrebujem nejak zmeniť stav. Sadám si do mikro hospody k dvom štamgastom (Tešany) .. po 15 minútach mi objednavajú 2 rumy, ktorými si zahusťujem kofolu. Rozprávam im trochu o ceste, nakoniec sa s redneckmi bavíme o TV set-up boxoch. Po asi hodine sa lúčim. Proste sranda, niečo takého som nečakal

280 km – posledných 30km je pohoda, nič vzrušujúceho sa nedeje a tak znova hlavu zamestnávam premýšlaním. Deň je predsa ešte mladý (cca 18.30) a je čas urobiť nejakú hlúposť …

finálne skóre je 283km, rýchlostný priemer 22,7km-h a čas jazdy tesne pod 15 hodín

Advertisements