Písať o tak citlivej téme sa nikdy nevypláca. Jednak pretože môj pohľad je nesmierne zaujatý a jednak nemienim akceptovať žiadne reči „veď ťa sem nik nevolal“

O niekoľko týždňov budem oslavovať 5 rokov v Brne. Spomínam si ešte jasne ako mladý a perspektívny absolvent medzinárodných vzťahov (stále hovorim o sebe) nachádza dobre platený job a nemusí tak mrhať potenciálom v krásnom ale nie moc bohatom kraji. Keďže pri predstave že by som smeroval do Bratislavy sa mi otvára nožík vo vrecku, náš kapitol som zavrhol. Týmto som sa teda posunul za hranice Slovenskej republiky, čím sa so mňa stáva k 1.8.2005 employed alien.

Faktom je že som prišiel do Brna a začal pracovať. Teda, uhm.. chodiť do práce, dostávať výplatu a platiť dane. Asi pol roka som žil na oblaku študenta v krajine, ktorá je síce Slovensku podobná, nie je však tá istá. Po tomto období som však začal cítiť, že nech robím čo robím vždy budem cudzinec. Prišelec. Proste alien

Drobné nedorozumenia vyeskalovali pri mojej snahe prvýkrát darovať krv vo FN Brno. Nikomu neprajem zažiť také poníženie aké mi pripravil kolektív transfúznej banky. Po 6 darovaniach v MFN Martin pre detské oddelenie ma v Brne odmietli. Nie preto, žeby som nevyhovel, nie preto krvi skupiny A1B Rh+ mali dosť ale preto že som bol cudzinec. Nakoniec to skončilo takým tym Pyrrhovým víťazstvom (ostal tam však tieň smútku a vedomie že som niečo menej)

Od tohto okamihu som začal problematiku cudzincov v ČR vnímať pozornejšie – v roku 2007 keď som potupne čakal medzi stovkou aziatov, ja v tej dobe už na solidnom mieste v renomovanej firme. Ja ktorý som sa dovtedy neomeškl s jedinou platbou, ja ktorý na daniach odviedol už solídny balik peňazí, z ktorých táto republika živý deti, študentov a všetkých tých uradníkov. A od vštkých týchto dostávam naspäť len ten pocit že tu nepatrím. Spomínam si na hokej SVK-RUS v jednom bare v roku 2008 keď traja vysokoškoláci prehodili čosi o slovenských príživníkoch keď som ich požiadal o sadnutie si za stôl aby neclonili na televíziu. Tu som som znova ukázal svoju neprívetivosť, ale čo mi to bolo platné. Vidia ma tak. Možno kvôli tisícom slovenských študentov okupujúcich internáty. Neviem to však presne. Na tento okamih som si ale spomenul znova teraz, v roku 2010

Tento rok som urobil veľmi náročné a zodpovedné rozhodnutie. Brno bude môj domov, vybral a kúpil som tu byt. Mám teda 28 rokov, 5 rokov zarábam (stále v renomovanej firme) a doteraz nemám ani jednu meškajúcu platbu. Pri žiadosti o hypotéku (70%) som znovu padol na zem. Vzhľadom že pár rokov dozadu x ľudí nesplácalo svoje pohľadávky tak ako mali, sa rozhodli banky generalizovať že ľudia inej národnosti (teda v extrémnom prípade aj žijúci, pracujúci tu od vzniku ČR) musia pri žiadosti o hypotéku pribraťobčana Českej republiky ako ručiteľa. To znamená že ja ako človek s rovnakou praxou, platom a žiadosťou budem potrebovať ešte niečo navyše. Exemplárny príklad diskrimninácie, ale bohužiaľ pre mňa nie som tá „správna“ menšina.

Pri niečom podobnom (a takýchto príkladov by som ešte mohol menovať niekoľko) mi vždy dojde čo so sebou prináša Európska únia pre bežného človeka. Áno, nemusíme ukazovať cestovný doklad na hraniciach (niektorí však za hranicou narazia na ostrú bavorskú políciu a popri dokladoch musia ukázať aj … hmm.. ako to nazvať slušne … všetko) Nechcem rýpať do EÚúnie, ale chýba mi tam skutočne nejaké zlepšenie na poli práv a povinností obyčajných ľudí. Že naši policajti nebudú musieť len bezmocne zamávať nejakým nemcom, ktorí „nemajú na pokutu“ Že nebudem musieť šaškovať s (aj keď formálnym) daňovým priznaním aj na Slovensku aj keď tam žiadne daňové povinnosti nemám. Že v dnešnej dobe počítačov, kamier a podobne nebudem musieť v česku podpisovať 20 listov papiera pri zakladaní bežného účtu. Že budem mocť voliť tam, kde štátu prinášam nejaký prospech (platím dane)

A aj keď všetci Česi a Moraváci nazývajú nás Slovákov „bratmi“, nechcel by som mať tak odťažitého brata. A teraz si ani nechcem predstaviť ako to majú cudzinci mimo Eurozóny. Od dnes k nim budem zhovievavejší, pretože jednoduché to asi nemajú.

Advertisements