Musím sa priznať, že posledné týždne sú trochu uniformné. Práca, behačky okolo bytu a sem-tam nejaké to povyrazenie. Je fajn, že aspon to. Prvý júnový víkend bol však neočakávane nabitý

 

Za všetko si môžem sám. Pretože v momentoch kedy sa nič nedeje mám tendenciu neodmietať čo mi je ponúkané. A tak sa toho nakopí relatívne dosť naraz, čo je horšie aktivity ktoré si relatívne odporujú (spôsobom promočný obed v reštaurácii u Hada,  rande niekde na Macoche prípadne pohodový joging nočnými Husovicami).

 

Keďže piatky su piatky a v Banke mala byť pôvodne pohoda, rozhodol som sa že pôjdem darovať krv. Vždy to beriem ako isté poďakovanie, teraz som chcel poďakovať že sa nám do rodiny narodil malý prcek menom Matúš. A že je zdravý ako on, tak aj jeho mamina. Takže motivácia bola, prifaril sa ku mne aj Flája. Je síce fakt, že sme pripomínali queer pár počas valentínskej kvapky, tu si však človek povie – whatever. Moje 16. darovanie krvi bolo teda za mnou. Odkrvený, ale spokojný

 

Darovanie krvi znášam dobre. Až na leto, a teplo. To však nie je tento prípad. Fakt je, že podvečer mávam trochu slabšie chvíle. Ako som písal, keď už program, tak nabitý. Znamená to že večer posledný (a tento rok jediný – vďaka počasie) ohňostroj. Za posledných 5 rokov som vždy videl minimálne dva, tento rok to snad vyššia moc nechcela. Každý rok s niekým iným. Tento rok však nie, pretože ma moc potešilo keď sa mi objavila správa: Ahoj, ten patek plati. A bol som rád, že som nezabudol, pretože ten večer bol moc fajn. Ohňostroj som videl z okna, večera nebola zlá a viac písať nebudem. Predsa nie je ešte po 22.00 🙂

 

Už počas týždňa s vedomím krvi, Ignisu som sa snažil nájsť spôsob ako nenahnevať Pavlíka, pretože od piatku do nedele sme mali naplánovanú cyklo-grilo-alko chatu. Tradicne dobrú, tradične s dobrou spoločnosťou. Organizátor sa vždy veľmi poctivo snaží udržať obsadenosť a časový plán a ani teraz tomu nebolo inak.Nakoniec to vzdal a nejak som to uhral, že o tej deviatej ráno tam vážne budem.Z Brna je to 110km. Hmm..  O deviatej ráno som tam nakoniec nebol, čo bolo fajn, pretože by som nebol býval stihol vyzdvyhnúť jednu známu, ktorá mala cestovať so mnou smer Uherský Brod. Tiež mala zrejme plný program, pretože v sobotu ráno (40 minút pred odjazdom) mi poslala správu, že „ide teprve z flamu a jdu spat. takze se mnou nepocitej“. Klobúk dolu a veľký rešpekt. Takéto akcie už nezvládam

 

Počítal som, že partička na chate nebude večer predtým hrať scrabble a popíjať kolu a tak som sa nijak nehnal. Sobotné pohodové ráno, proste super relax. Na moje prekvapenie po príchode bola už osádka pripravená. Vhupol som do niečoho pohodlného a šli sme začať jeden z mojich málo cyklovíkendov

 

Na začiatok musím spomenúť že som šiel dobrovoľne. S trekovým (crossovým) bicyklom . Do lesov. Do bahna. Áno, skutočne dobrovoľne. Po 20 minútach sme mali za sebou ostrý zjadz po betónke, doslova bahenné kúpele a práve sme sa snazili prebrodit potok. A tu som si začal myslieť, že tam asi nepatrím. Potom to však začalo ísť a popri betonkach, lúkach sme si užili fakt včetko. Cieľom bola Veľká Javorina, následne sme sa rozhodli že skúsime trochu adrenalínu a zídeme turistickou cestou do obce Květná. K neskorému obedu nám vyhrávala živá kapela (v kultúraku bola svatba) a nikdy som si tak nevychutnal smažák a hranolky. Následných 20 km naspäť už bolo poznačené únavou nás všetkých, pár opakovanými defektami a skutočne nehoráznym stúpaním naspäť k chate

 

Večer po dokonalej očiste (bahno som mal skutočne všade), náš pán hostiteľ ugriloval až neskutočne skvelé mäso, aj keď si myslím že v tom čase by som zjedol aj dosku od stola. Z plánovanej kalby nakoniec moc nebolo, predsa len uz nikto z nás nebol najmladší a šli sme zbierať sily do postelí

 

V neďeľu padol po solídnych raňajkách nápad zdolať Veľký Lopeník. Vyšli sme len štyria, náš piaty kamoš mal po včerajšku problém s bicyklom (spôsobený dokonalým kotrmelcom pri zjazde) a tak upratoval chatu. Vychádzka to bola perfektná a môžem to len ako stredne náročný cyklovýlet len doporučiť. Po návrate sme dali chatu dokopy, rozlúčili sa s ostravákmi a šli sme na obed. A nič nepoteší unaveného turistu ako kačena s domácou knedľou. Do Brna som šiel sám, chalani chceli ešte skúsiť skaly okolo Trenčína. Šialenci

 

Po návrate a koštatovaní faktu, že tak zablatený bicykel nemôže do bytu (prekračoval už beztak vysoko tolerantný nízky hygienický štandart), šiel som hľadať po Brne WAPku. Po najadzení dodatočných 30 km som našiel & umyl. Phuu. Už sa len postarať o seba a bude to dobré

 

V momente keď toto píšem je skoro deväť. Unavený ale maximálne spokojný. Vďaka všetkým, ktorí to majú na svedomí

Advertisements