Tak som si znova tento týždeň uvedomil, že to so mnou vôbec nie je jednoduché. S čím samozrejme súhlasím a nikdy som netvrdil opak. Niekedy mám pocit, že tie konflikty vyslovene vyvolávam, ale určite to nerobím vedome. Minulý týždeň sa úplne normalna reakcia k jednému článku (a dokonca k téme, čo u mňa tiež nie je bezpodmienečne pravidlom) zvrhla na hysterické výlevy jednej čitateľky, ktorá je presvedčená že je štatutárom klubu priateľov človeka na ktorého článok som reagoval, prípadne že ma patent na správne rozhodnutia. Nielenže som sa pobavil aká energia bola vložená do takej zbytočnosti, ale popri tom (to už bolo dnes nadránom keď som šoféroval na Vrútky) som si pripomenul jedno staré pravidlo: Ak sa chlap žení, neberie si za ženu len tu úžasnú, krásnu a chytrú devu, berie si aj jej nudnú, zápecnícku rodinu, ktorá chce byť dôležitá ako zábradlie. Ako metafora dobre aplikovateľné aj na tento prípad – teda človek preberá známych, kamarátov a priateľov spolu s kamarátom, priateľkou a podobne

Vo svojom živote som stretol veľa ľudí, ktorí ma zaujali a v podstate ja som zaujal ich (teda dúfam, pretože inak sa mi rozsype celý koncept). Rozumieme si, máme veľa spoločných tém. Keď však príde na priateľov, kamarátov či známych niekedy nestíham otvárať oči. Bohužiaľ človek musí buď nájsť spoločnú reč alebo to vzdať. A keďze nastane situácia ak ja ako prišelec vstupujem do skupiny uplnych magorov, absolútnych núl a podobne (pochopiteľne si každý z nás povie, že predsa chybu nebudem hľadať u seba), začínam premýšať či sa tým ľudom mám vyhýbať alebo ich proste ignorovať na mieste. To však robí starosti človeku na ktorom mi záleží. Dilema, dilema. Pretože ak to prekročí istú únosnú hranicu, je asi vhodné to vzdať.

Aby som ostal verný IBM a tam hojne využívanej IBMštine tak použijem výraz situácia zvykne rýchlo eskalovať. Včera som sa o tom presvedčil – ja a dve kolegyne sme nemohli nájsť miesto kde by sme si zjedli obed, v jednej kuchynke však bola jedna skutočne dobrá kamoška s jej rumunsko bulharským kamaradšaftom. Tak som primerane (samozrejme to tvrdím ja) vtipkoval na tému či dámy hodlajú dnes ešte dojesť a pracovať, čo dosť nakrklo jednu z nich. Ľudi ako ona poznám relatívne málo = človeka absolútne nechápajúceho nadsázku, prípadne humor trochu vyššej kategórie ako „príde kostlivec do baru … „ Neskôr ten deň som sa prave ešte bavil s tou kamoškou a došla k nám stále nabrúsená bulharská grácia a mala znova blbé reči. Tu som proste nereagoval. Zbytočnosť. Ten človek ma absolútne nezaujíma, takže nemám dôvod nič vysvetľovať. Stácať čas existenciami ktoré v živote toho veľa nedosiahli a majú tendencie ťahať k sebe nadol ľudí iných je skutočne zlý nápad. Možno je to zhoda náhod, ale ak sa tak pozerám dozadu vždy to bol problém u ženských. Vždy sa našla jedna-dve ktoré vzhľadom k asi nedostatočnému vyžitiu sa nemajú nič iné na práci len prudiť. U chlapov sa mi to nestáva a to som skutočne rád. Jednak ze s chlapom sa to dá často vydiskutovať a až na pár zženstilých typov, vačšinu z nás nejaké tie intrigy moc neberú.

Problémom často býva, ak sa takto zapíšem u viacerých známych toho môjho človeka, je tam často vedená istá negatívna kampaň. A práve včera počas nočnej cesty k rodičom som si povedal – nech. Ja budem robiť to čo viem, budem sa vždy byť dobrým priateľom ktorý pomože a bude sa snažiť pobaviť, rozosmiať a podobne. Intrigánstvo nechám na iných. Nech sa dotyčný (dotyčná) rozhodne. Nepotrebujem predsa niekoho presviedčať slovami. Na tie človek proste zabudne, vždy to nakoniec skončí u činov. A verím, že mojich priateľov som si vybral dobre a sú natoľko chytrí že si to uvedomia .  Vždy ma budú zaujímať názory ľudí čo už majú niečo za sebou – napísali knihu, zachránili niekomu inému život, vychovali dieťa … poznáte to. Nie gaučoví kovboji, povaľači, huliči eventuelne notorickí prudiči. Tých mi, milí moji najbližší, ani neukazujte.

Advertisements