Po krátkej odmlke sa ozývam znova. Včera večer som totiž zistil, že už to je nejaký ten týždeň čo som naposledy niečo napísal. Čas je to teraz dovolenkový a tak verím že tým dvom-trom skalným čitateľom blogu nové posty nechýbali

Keď sa tak ohliadnem za seba tak si vlastne uvedomím, že tohtoročné dovolenkovanie mám už v podstate za sebou. Teda učite tú väčšinovú časť. Po minuloročnej dvojfázovej dovolenke je to tento rok dosť zlepené spolu. Ale prečo nie, že 😛

Určite to všetko začalo Vysočinou. Po dvoch rokoch (akcia Šatov) pohodový predĺžený víkend. A to znamenalo nielen jazdenie na bicykli (a tu sa priznám, že to až tak neberiem) ale aj pohodovku s milými ľuďmi. Keďže som prisľúbil už dávnejšie a popri tom sa veľa vecí menilo, mal som trochu obavy. Ale nakoniec z tých obáv nebolo ani tá trocha mrakov, ktoré nás sprevádzali za tie tri dni

Piatkové ranné rýchle pobalenie sa, vyzdvihnutie mojej spolucestujúcej (a vlastne aj spolubývajúcej), všetko to začao bez stresu. A úplne bez zbytočných myšlienok. Pretože tieto dve akcie boli po dlhom čase špecíalne. Nič som nemusel organizovať, programovými manažérmi boli iní ľudia. Prvý deň sme v podstate zabili poriadnym obedom, takže z bicyklov nič nebolo. Ale bolo trochu zo šplhania na skalách a pohodových prechádzok prekladaných Budvárkom. Ideál 🙂

Jazdenie po Vysočine má mnoho výhod – Jednou z nich je fakt že existuje mnoho skutočne kvalitných cyklochodníkov uprostred lesov, kde človek nenarazí na auto. Druhou je prítomnosť kopcov, vrchov a stupákov – to som bral ako výbornú prípravu do Dolomitov. Treťou je fakt, že v momente keď si človek spomenie že by si dal niečo dobrého, príde k hospode. Domáci proste vedia kedy turistom dochádzajú sily

Nejazdili sme mnoho, ale musím povedať že sa mi tam veľmi páčilo. Pekné prostredie, dobré jedlo a fajn spoločnosť.Škoda že tie tri dni utiekli ako voda. Ale nezúvfm, ozvali sa hlasy na niečo podobné na jeseň. A ako obligátna čerešňa na torte bola ponuka byť tým +1 na svadbu páru, ktorý bol s nami. Čo som samozrejme veľmi rád prijal. Tento rok je na svadby suchý. Asi začínam byť už starý, všetko sa odohralo posledné roky. Takže som rád a moc sa teším

Týždeň ubehol ako voda. Trasúci a znepokojení germáni počítali hodiny kedy nastúpim na 7 dni voľna v kuse. Pre nich hrozná realita, pre mňa zadosťučinenie, že tie tri roky snaženia sa o ťažkú nahraditeľnosť sa vyplatili. V noci z piatku na sobotu odcháadzame na jazero Lago di Garda. Piatok bol stresujúci, aj keď Miško už netelefonoval 3 až 5 krát denne a neposielal predpovede počasia. Proste som deň voľna musel stráviť dorábkami v byte (snáď to nenechám nedorobené, že) a vybavovačkami. Z tých som toho moc nestihol a čo som stihol, to som moc nevybavil. Super, ale prečo sa stresovať – začína voľno

830 km za volanom mi vačšinou nerobí problém, teraz áno. A to neviem prečo. Možno že som viedol dve autá, možno nedostatkom spánku. V Sobotu krátko po poludní sa nám otvorila po ceste rakúskom prekrásna scenéria jazera uprosted vysokých hôr. A bolo to tu, všetko čo bolo zo mňa padlo

Jednotlivé dni popisovať nebudem, ale určite stojí za spomenutie že sme boli super kolektív. Každý bol iný, ale držali sme sa. Ako tím sme sa podporovali, vyšli sme spolu tie najťažšie kopce, zišli sme tie najťažšie zjazdy. Na konci to niekto počítal, bolo to asi päť a pol kilometra čo sme nastúpali do výšok. Posledný deň už predsa len tímový duch opadol a každý si chcel splniť svoj sen. Miško si požičal zjazdový bicykel a zišiel pomedzi hadmi, jaštericami a grizly medveďmi kopec menom Monte Baldo. Z hlavy to neviem, ale bol to padák asi 1900 m výšky na 7, resp 8 kilometroch vzdialenosti. Proste šialenec

Pavlík a Markéta to zobrali za úplne iný koniec. Požičané cesté pretekárske bicykle vyhnali v parádnom tempe  o 1200 výškových metrov. A čo ja. Hmm, ani jedno z tých dvoch ma nelákalo.. A preto som zvolil strednú cestu – nestúpať, neklesať. A z toho sa stal môj rekord. 155km za sedem a pol hodiny v sedle. A to všetko pri 33 stupňoch a paliacom slnku. Na bicykli ktorým som dva dni predtým zišiel z 2000m nad morom do 400 po všetkom čo sa dá nazvať terénom. Ten pocit keď prichádzate ulicou k apartmánu je neopísateľný. A čo bolo nezvyčajné, počas cesty som kompletne vypol. Žiadne premýšlanie, žiadne starosti, len krásny a pokojný taliansky vidiek.

Vzhľadom na dovolenkový rá by bolo určite potrebné poznamenať, že počas týždňa sme nabrali mnoho funtov bronzu a vlastne aj osobnej hmostnosti. Kulinárske výtvory Pavlíka počnúc štýlovým posedením pri Prossiuttu až po univerzitu gastronómie vo forme kreviet proste doplnilo týžden do výborného celku.

Ak by som mal napísať nejaký ten epilóg, tak určite do neho patrí to, že som moc rád za uplynulé dva týždne a za spoločnosť ľudí, ktorých mám moc rád. Vďaka vám všetkým. Stálo to skutočne za to  a teším sa na niečo podobného aj nabudúce

Advertisements