Posledné týždne som zabudol, že som začal písať blog. Mnno nemožno sa diviť, znie to síce už ako klišé, ale nejak nestíham. Otázka položená inak, kedy som stíhal. Hm, na to bude odpoveď rovnaká ako na otázku prečo za mnou nevidieť žiadne výsledky. Proste neviem

Vzhľadom k tomu, že sa už nejaký piatok snažím germánov presvedčiť, že som proste pracant a kaliber, došlo koncom júla k rozhodnutiu, že na dva týždne budem zastupovať chýbajúcich kolegov na mieste. U zákazníka. Doslova budem sediet na kolenách. Ehm. To som vždy chcel a týždňové zastupovania ma primäli k tomu, že som si začal veriť. Chcel som proste ďalej a teraz som dostal šancu. Byť ten človek, ktorý u zákazníka reprezentuje IBM.

Vvariantu s navrátom na víkend do Brna som zavrhol – cestovať piatok z Hannoveru a v nedelu znova naspat je hlúposť. Aj keď by som dostal zaplatené za auto dva krát. Ale 14 hodin navyše za volantom za to nestojí. Mal som teda stráviť prvýkrát víkend v Hannoveri.

Je to už nejaký piatok, čo som bol akreditovaný ako gold member Priority clubu. A ani neviem ako, ale práve počas deviatich nocí, ktoré som si bookoval na konci júla ma napadlo, že v mojom druhom (alebo treťom) domove strávim svoju 75 noc. Je to veľa za dva roky? Na to odpoveď neviem. V každom prípade som si spomenul na citát z mojho v poslednej dobe asi najobľúbenejšieho filmu a najmä na výrok Ryana Binghama: Last year I spent 322 days in the road which means I had to spent 43 miserable days at home. Verím že sa nikdy nedostanem na také číslo, ale príchod po deviatich dňoch domov bol veľmi zvláštny. Pretože jednak som si nejak zvykol na bezstarostný život, kde po príchode na hotelovú izbu som mal ustlatú posteľ, na stole čerstvé ovocie, všade bol poriadok a jednak som po príchode domov fakticky len prespával pretože som mal povinnosti u rodičov. A o všetkom tomto som začal viac premýšlať – dnes mám na konte 59 117 bodov, čo znamená že to tento rok nevidím na to aby som sa stal platinovým členom. Čo ma hrozne štve. Úprimne. Body nezbieram preto aby som dosiahol nejaké číslo (aj keď môj sen je 100 000 bodov) ale ak sa ešte niekedy dostanem do New Yorku, už nechcem spať v hmm… ako to nazvať … svojskom hosteli s prelomenou posteľou. Výhoda platinového člena je po odrátaní istých bodov nocovať v ktoromkoľvek hoteli Crowne Plaza na svete. A jeden je čírou náhodou priamo na Times square.

Tie dva týždne ma skutočne odlúčili od môjho nového domova. Je ale fakt, že zatiaľ to tam ako domov nevyzerá a ja úprimne povedané moc toho nerobím aby som to zmenil. Napredujem  pomaly, ale isto – v 33 týždni bol byt konečne prevedený na mňa ako majiteľa v katastri nehnuteľností. A dokonca som sa dostal k tomu aby som si už konečne objednal sedačku. Toto som v hoteli riešiť nemusel. Proste som prišiel, prehodil sa cez skutočne luxusnú posteľ, otvoril tretinku piva a oddychoval. Źiadne starosti, žiadne kompromisy. Človek vždy chce niečo čo nemá. A neuvedomuje si že veci ktoré už má raz boli snom. Teraz sú už realitou

Počas víkendu tam som si znova uvedomil ako ma to ťahá niekam preč. Na výstave US cars a hotrods ma znova začalo vnútri niečo hrýzť. A určite to nebolo svedomie. Existujú sny ktoré snívame. A existujú sny ktoré si chceme plniť. Ďakujem ti Hannover za to, že som mohol znova žačať snívať. V hlave sa mi  začínajú rysovať plány ako sa zbavit bolehlavu z každodenného stereotypu. Verím, že sa z toho nevyspím

Advertisements