Asi každý z nás chcel byť superhrdinom. Teda ja určite. Zachraňovať babičky, krásne panie a hrajúce sa deti pred zlom a nebezpečenstvom. Túžba každého človeka je byť svojím spôsobom spoločnosti prospešný a najmä pri tom upútať pozornosť a zožať aplaus. Bonusové body sú samozrejme za istú dávku tajomnosti. Bohužiaľ sa mi vyhýbajú rádioaktívny pavúci, nešéfujem impériu a ani v kúpeľni mi nebeží Arc reaktor. Takže ak sa dramaticky nič nezmení, superhrdinom nebudem

Každý z nás by mal však toho superhrdinu v sebe nájsť. Pretože nielen vo fikcii je potreba vystúpiť z radu a pomôcť. Fascinujú ma nemecké a americké seriály a dokumenty z prostredia polície, záchranárov a hasičov. Pochopiteľne to nie vždy odráža realitu, ale ako základ je to dobré. Prečo takýto zložitý úvod? Pretože neviem akoby som sa inak dostal k tomu, aby som mohol napísať že obdivujem ľudí, ktorí v sebe zaprú egoizmus a strach zo stráty samého seba a začnú pomáhať druhým

Spomínam si na jednu príhodu, keď mi bola položené otázka či ma zaujímajú ľudské práva a dobrovoľnícka práca. Odpovedal som že nie. V očiach toho človeka som bol asi za nulu, bohužiaľ na jeho škodu sa neopýtal prečo. Potreba pomáhať a angažovať sa pre dobro spoločnosti je záležitosť skutočne široká. A každý z nás ma proste danosti a možnosti angažovať sa v niečom inom. Viem, že už nikdy nebudem v Armáde spásy pripravovať a rozdávať jedlo. Viem že nikdy nebudem v hlúčiku Greenpeace blokovať atómovú elektráreň. Takisto viem že nebudem pri ochrane zvierat, menšín a utečencov. Dúfam, že sa na mňa nik nenahnevá ak poviem, že ma tieto veci nezaujímajú. Pretože moje pole pôsobnosti je ako u každého chlapa obmedzené. A chcem sa venovať niečomu, v čom budem mať výsledky

Vždy som premýšľal ako sa stať superhrdinom. A po rokoch som zistil, že najprv treba byť sidekickom, následne hrdinom a raz to možno príde. Je to desať rokov čo si pripomínam svoje najväčšie pochybenie. Moment kedy som mohol správnym prístupom zachrániť ľudský život. Chýbali mi znalosti, bol som roztrasený a neistý. Zlyhal som. Po tomto som si povedal, že chcem dostať ešte šancu. V mnohých veciach som si neveril, veľa vecí ma neoslovilo. A tak som sa dostal k darovaní krvi. Stal som sa sidekickom hrdinu. V nasledujúcich rokoch som nedostal síce kľuč od mesta od primátora za záchranu centra pred Godzillou, dostal som však ocenenie od ČČK – bronzovú plaketu Dr. Jánskeho. A u mnohých som sa stal hrdinom a chceli byť mojím sidekickom. Sám som to tak nikdy nebral, je to proste môj jediný spôsob ako môžem spoločnosti pomáhať. Darcov je mnoho a ja si každého z nich nesmierne vážim.

Vo štvrtok 23.9 som bol darovať krv. Po osemnásty krát. Vždy som si hovoril, že pri dvadsiatke skončím. A bude to tak. Pretože mi bolo oznámené, že ma chcú medzi superhrdinami. No dobre, medzi superhrdinami nie. Vo štvrtok som bol nazvaný superdarcom.

Príčinou je abnormálne (ten výraz mám rád) množstvo krvných doštičiek a relatívne vzácna krvná skupina. Zrátané a spočítane, vo štvrtok so mnou hovorila hlavná lekárka z transfúzneho oddelenia FN Brno – presne tá, ktorá 4 roky dozadu nakričala na svojich podriadených, lebo ma chceli odmietnuť ako darcu krvi. Existujú darcovia krvných doštičiek a existujú superdarcovia. Tak emotívny rozhovor som už dlho neviedol a nakoniec som privolil. Budem darovať, pretože som jeden z 3 ľudí v Brne ktorý to môžu. Tu by som nedokázal povedať nie. Pretože mám na mysli otca a jeho transplantáciu, mám na mysli aj moje zlyhanie a túžbu dostať druhú šancu. Náhrada krvi už ako tak funguje. Krvné doštičky zatiaľ nie. A bol by som slaboch ak by som to odmietol.

Nikdy nebudem priviazaný o stromy, nikdy sa nebudem starať o psy z útulkov a nikdy nebudem robiť dobrovoľníka v rozvojových krajinách. To však neznamená že si tých ľudí nevážim, práve naopak. Dopĺňajú to, kde ja nebudem nikdy byť schopný zasiahnuť

A možno apel na pár Vás čo tento blog čítavate. Nájdite v sebe superhrdinu. A ja Vám budem salutovať

Advertisements