Ležiac v hotelovej izbe, na hotelovej posteli. Vystajlovaný v župane Crowne Plaza s hrnčekom Crowne plaza v ruke. Mno fajn, v lone mám starý dobrý IBM T42. Prosím nepliesť s splastovou náhražkou laptopu menom Lenovo. Dnes som strávil nejaký čas pár iPhonami  a ich majiteľmi. Mám v sebe pár jumbo cocktailov zo štastnej hodinky z v nemecku popurárnej sieti menom Sausalitos a zarieďujem to minerálkou Gerolsteiner. Takže kvalitatívne to bude ešte slabšie ako zvyčajne. Hlavne že ma branding niekam zaradil

 

Všetci niekam patríme pretože aj keď chceme byť podvedome unikátnymi, chceme by sme o tom svojom rozhodnutí presvedčiť čo najviac ľudí. Rekrutovať ích medzi svojimi známimi a zaškatuľkovať ich do skupín, ktoré nám vyhovujú. Človek síce s podstatou leviou je skôr vlk. Ovládajú nás značky, trendy, reklamy. A ovláda nás stádovitosť a najmä potreba združovať sa

 

Predvčerom som sa chcel dostať trochu do pohody a rozhodol som sa pre novinku vo filmotéke. Teda keďže v poslednej dobe dosť zanedbávam všetky možné sociálne kontakty, nejak som sa nedostal k tomu aby som to vidiel old school štýlom v kine s pár kamošmi. Takže som si to proste pustil večer sám v hotelovej izbe. A som pyšný na to že po skončení som nebežal na fejsbuk a nereportoval o tom že to je proste skvelý film. To bolo až deň po tom, hehe. Ten film je skutočné skvelý. Nielen v tom že ukazuje že ak má človek sen, treba ísť za ním nehľadiac na to čo sa deje okolo a koľko polien dostane pod nohy . Možno treba trochu pozrieť pod pokrievku filmu. Pretože podtónom filmu je vlastne niečo iné – je to vlastne o tom  akú cenu majú priatelia a prečo vlastne strácame priateľov a naopak ako ich získavame.   V poslednom čase si pocit z tohto filmu spájam s filmom The world`s greatest dad . Dva úplne rozdielne filmy, v mnohom však podobné. Sme sami pretože nevieme preraziť do spoločnosti spôsobom aký akceptuje súčasná spoločnosť.

 

Syndróm sociálnych sietí ma zasiahol trochu menej ako po mne nasledujúcu internetovú generáciu. Som z obdobia, keď sme sa zoznamovali v triedach, krúžkoch, na fotbale, v knižniciach alebo proste na nejakom mejdane. Tam sme prehodili reč, zasmiali sa, prvý krát pobozkali. A požiadali o číslo. Teraz sa na akcie chodí s foťákom. A deň po akcii ked uploadujeme fotky a tagujeme svojich priateľov čakáme, či tam niekto spozná tú hot dievčinu, ktorá odfotila s nami a xy ďalšími ľudmi, ktorým hovoríme kontakty. Vieme jej meno, vieme že je v sieti. Meno, search. Pridať za priateľa, správa. A čakáme pretože chceme vidieť viac. A ďakujeme Markovi Zuckerbergovi, že prišiel respektíve obšľahol túto geniálnu myšlienku. Je pre nás dôležité vedieť o svojich priateľoch čo najviac a vtedy keď to potrebujeme. Zaujíma ma však to, čím žije mojich 10, 50, 100, 300 priateľov? Pochopiteľne, preto ich mám. Stiham ich všetkých? Musím sa priznať že nie. Pretože prebehnutie wallu a nových fotografií niekedy o druhej nadránom nenahradí kafe, pifko alebo dva deci vína s človekom, ktorého novinky ma skutočne zaujímajú. Taká tá lacná náhražka osobného kontaktu. Mnohým ľudom to však vyhovuje

 

Minule som dostal email na svoj account na Seznam. Ani neviem prečo to tam mám, v každom prípade som si pamätal spôsob dostať sa tam cez lide.cz . A aj keď už trochu nemoderná socíálna sieť, mám tam profil. Zmenil som si aspon foto (chlap v rokoch snáď vyzerá lepsšie ako zajačik čerstvo po škole). A prekvapila ma hŕba emailov a vzkazov. Od borcov a od ženských ktorých si úprimne nepämatám, ktorým však neprekážalo požiadať o priateľstvo (ehm). Od borcov, cez oplácané slečny až po čerstvé osemnástky fotiace sa hanychovsou technikou doma v kúpeľni. Prečo to robia? Neviem a zrejme to nikdy nepochopím. Pridáť priateľa je tak jednoduché. A mnazať podobne. Človek nemusí nič riešiť, je to proste triviálne. Prečo nemám výčitky keď mažem priateľa zo zoznamu. A prečo mám slzy v očiach keď niekomu musím povedať že je koniec? Pretože do očí som to v živote povedal možno 10 ľuďom, z všetkých tých asosiálnych sietí som už zavrel bránu skutočne mnohým.

 

Som rád že existujú sociálne siete. Pretože v momente keď nemám na to aby som stretol toho koho chcem vidieť, aspon sa poriem ako to s tým človekom vyzerá. A verím, že udržím latku na úrovni pod ktorú sa človek ako ja nemôže dostať. Budem si však držať pravidlo, že nikdy nebudem mať za virtuálnych priateľov ľudí s ktorými by som si nevedel predstaviť večer niekde vonku. A radšej písať blog na hotelovej izbe, ktorý číta pár ľudí denne ako tráviť hodiny bezduchým chatovaním. Každého osobná preferencia

Advertisements