Hovädzí gulášek a trochu neštastne namiešaný radler (3 deci ne-euro dvanástky a dva deci 7Up) je solídny obed pre sťahováka. Ja som sa však v tom momente mal držať “menej je viac” a vybrať si nejaké ľahšie jedlo. Tak ako potvrdil priezkum MF Dnes, v ČR človeku ako ľahké jedlo poradia koleno. Alebo rebrá. Skvelé. Ale fakt ďaleko od toho ideálne nutričného jedla pre vysokovýkonný šport. V každom prípade som sa s tým pracne pobil a aby som uvolnil miesto prešľapujúcim hladným motoristom, obsadil som travnik a smrek pred motorestom. Polhodinova siesta (z toho asi 10 minút nekľudný spánok)

Bola jedna hodina popoludní a mne ešte nedochádzalo, že teraz to vlastne všetko začína. Pomalý rozbeh smer St.Hrozenkov, krátka zastávka pri pamätníku troch letcov (jazdím tade už roky a nikdy som sa nezastavil a nepreskúmal to). Zjazd popri Vápenici do St Hrozenkova bol osviežujúci a tých 5km dole solídnym klesaním, na ceste na medzi prihraničnými obcami som sa tak nejak rozhýbal. Prejazd cez Drietomu, trochu pretrasený nekvalitnou cestou a najmä 500m doslova špurtom v jednom pruhu, keďže cestári kládli v druhom nový povrch (konečne). Uff, to teplo sálajúce z cesty a stres to trafiť pomedzi kužeľe ma unavili. Z najnižšieho miesta dnešnej cesty (173m.n.m pri rieke Váh) volám domov, že sa mám skvele a všetko je EZ. S odstupom času si uvedomujem, že ma čakal fakt zlý úsek. Cesta z trenčianskeho letiska smer Bánovce pochopiteľne stále stúpala. Pri motoreste niekde v okolí obce Jarky preklínam výživnú hodnotu gulášu a dávam si poslednú Oh Yesss. Cesta cez Svinnú, raz hóóre, raz dóóle. Teda viacmenej stále hore. V Bánovciach situácia rovnaká – asi trenčiansky kraj vyhral v lotte, ale opravujú hrozne veľa ciest. Takže kto to tam pozná, znova som sa škrabal z mesta v jednom voľnom pruhu v hroznom teple z čerstvého asfaltu tempom Contadora a sám nad sebou som bol udivený, že vládzem. Hmm. Ach, tá moja naivita. Znova pár terénnych vĺn (je zaujímavé, ako to vníma človek inak keď ide autom). Celkovým problémom tohto úseku bola prakticky žiadna krajnica a katastrofálne zvlnený povrch pri čiare. A tu ďakujem vodičom za ich ohľaduplnosť. Neveril by som, že to dokážem napísať v spojitosti s našimi automobilistami.

Schádzam do Jerichova, na tacho mám 165 km, v Hydrapaku sucho. Zastavujem na pumpe GAS, ktorá teší motoristov nízkymi cenami palív a trochu mi je na odpadnutie, keď za 2 minerálky a jeden Isosport platím 3 Eurá. Kruci, to fakt ta cesta autom vyjde z Brna lacnejšie 🙂 Sedím na obrubníku a miešam si záložný jonťák s minerálkou. Znova zdesené pohľady ľudí v momente keď si lejem vodu do batohu. Z repráku spieva akurát Katie Perry” Baby, you are fireworks” a ja sám sebe hovorím “Baby, you´re an idiot”. Popíjam prechlaený bublinkový Isosprort (bleeh) a ddychujem. Zastavia pri mne borci a pýtajú sa na nejakú lokálnu obec. Hovorím im, že netuším, že som z Turca. Chvíľu na mňa pozerajú, potom na bicykel, potom znova na mňa a radšej sa idú popýtať obsluhy. Necítim sa moc dobre. Do Novák je to ešte kopcovitých 20km a pomaly začínam byť skeptický. Viem, že by som mal spomaliť ale viem aj že mám málo času. Do Novák prichádzam niečo pred piatou. Na kopci nad Novákmi začínam cítiť  tlak v hrudi. Dýcha sa mi dobre, ale mám pocit, že niečo nie je v poriadku. Oddychujem na lavičke pri jazere, volám domov. Chcel som počuť niečo ako “drž sa, dáš to”, počul som však prideme ťa zobrať. Hlas mám asi plačlivý od vypätia, fakt sa mi chce revať. Takže radšej položím telefón a meriam si tep. Sedím tam 15 minút a stale je to cez 120. Srdce pracuje v relatívne vysokom tempe už poriadne dlho a to je zrejme príčinou tlaku v hrudi. Hovorím si, že musím spomaliť ešte viac a budem sa držať 20km-h. Viac nie. Cez Koš po asi najširšej cykloceste na svete prichádzam do Prievidze, dýcham zhlboka a v podstate ako vysávač. Znova oprava cesty a znova asi 3km v prachu a teple. Mám toho dosť a najradšej by som to vzdal. Nedožery a Nitrianske Pravno, je 18.20 a rozhodujem sa či pojdem tradične po hlavnej na Vyšehradné alebo cez Klačno. Druhá alternatíva je vyššia (o 50 výškových) ale ak dosiahnem vrchol, tak to až do Vrútok pojde z kopca. Fajn, idem do toho. Naivne sa teším, keď kilometer za Pravnom začína Kľačno, pretože si myslím, ako to skvele stíham. Tá dedina je nekonečná, plácam sa tade asi 20 minút až dojdem na rázcestie so smerovkou Martin. Oddychujem, meriam tep. Hodnota asi 123 ma vôbec neteší, hrudník stiahnutý a dosť bolí. Čaká ma 10km stúpanie a prevýšenie asi 300 metrov. Je fajn, že som vo výške 400 m, takže to nebude až také náročné. Teda dúfam. Dávam sa do reči s dvoma asi 70 ročnými štamgastami pohostinstva, vidia že vyzerám hrozne. Na ich doporučenie si mám dať trochu alkoholu, takže idem dnu a chcem malého panáka. Hostinký nevie, čo je malý panák a tak mu vysvetľujem, že šlapem už cez 200km a musím na kopec. Odlieva mi asi 2cl (v našom teda sub-mikro-panák) a že je to na neho a praje mi veľa štastia. Chvíľu naberám sily, teším sa z pohostinnosti skoro-krajanov a idem do toho. Dedina končí a ja vchádzam do hlbokých lesov po ceste, kde niet vtáčika-letáčika

Myslím na to, že čoby sa stalo, keby to srdce proste vzdalo. Hrozná predstava narušovaná len kontrolovaným pravidelným dýchaním. je to 45 minút a asi 10 km odvtedy, čo som za sebou nechal tabuľu Kľačno. Oco hovoril, že to budú kilometre štyri. Nadávam na každú zúkrutu, na každý strom. Tlak v hrudi je silný, znova zastávam a počítam – 135. Pohľad na mobil, bez signálu. Kruci. Takže tu to všetko skončí? Znova sadám na bicykel, zaklikávam sa do pedálov a na ceste čítam nápis “VYDRŽ PIČUS”. To asi myslia mňa a som za to vďačný. Za najbližšou zákrutou vidím žltou farbou na vozovke niečo, o čom mám v tom momente pocit, že to nemôže byť pravda – HP 1km. Čo znamená, že koniec má podobu a je to už len kilometer na vrchol (koniec horskej prémie cyklopretekov, ktoré sa tu jazdia). Neviem, kde sa to všetko vzalo, ale zabudol som na srdce, na čas, na vypätie. Vydrž pičus hovorím si v mysli každých 20 sekúnd a odrátavam metre. Vidím horizont, stromy a tabuľu Okres martin, Žilinský kraj. Je mi do plaču ale nejak to v sebe udržím, padám na zem a oddychujem. Som vo výške 700m.n.m a za sebou mám 216 km. Je presne osem hodín večer a do zotmenia ostáva tak 40-50 minút, takže na vychutnanie triumfu nie je moc času. Tak trochu zabúdam na srdce, zrovnávam dýchanie. tep nechávam nepovšimnutý, beztak menej ako 115 v pokoji nebude. Zjazd slovenskými pyrenejami cez Predvrícko a Kláštor až na križovatku mi zabral asi 20 minút – čo je na 15km vzdialenosť celkom slušný priemer. Hmmpf. Volám domov, je to posledný telefonát. Dôrazne odmietam pomoc a trpezlivo počuvam rady, Áno, blikač mám. Áno, budem sa držať krajnice. Áno, viem že za Príbovcami jazdí viac aut. Uff, 5 minút drahocenného svetla stratené. Ale doma sú zrejme pokojnejší a to sa počíta. Benice, Príbovce – tak známe miesta, už som skoro doma !!! Cesta do Koštian prekvapivo neodsýpa, na začiatku Martina pri záhradníctve mením outfit. Predsa je už skoro trištvrte na deväť, teda prakticky tma a najmä chladno. Doslova popamäati letím cez Martin, na severe pri puškách skoro hádžem držku, pretože fakt nevidím pred seba. Okolo Fatry, prechod cez trať, cesta Priekopou. Kašlem na cyklochodník. Už som skoro doma !!!! Trielim asi tridsiatkou, ani neviem kde sa to vo mne nabralo. Lidl, Tesco a je to tu. Tá tabuľa na ktorú som čakal. Vrútky. Neudržím sa a fotím, ľudia na mňa divne pozerajú ale je mi to fakt úplne jedno. Tečú mi slzy a začínam sa triasť. Domov je to ešte dva a pol kilometra. Míňam diskotékových kovbojov a lepé devy v sukienkach korzujúce centrom. Vjazd do Mexika. Posledných 500 metrov a zatáčam okolo starého obchodu na Komorovu. V prítmí cez Uvexy, ktoré mám furt na očiach vidím dve postavy. Je to mama a oco, idúc mi naproti. Zastávam a objímam ich. Nedokážem v podstate vyklopiť súvislú vetu. Neviem prečo mi mama dáva sedmičku Whisky. Nevadí, všetko je mi jedno, beriem keď dávajú a utekám keď bijú 🙂 . Som doma, zdravý a šťastný.

Epilóg
Na Komorovu ulicu na Vrútky som dorazil 6.8.2011 o 21.17 po jedenásť a pol hodine šľapania. Priemerná rýchlosť bola 21,6 km/h a celková prejdená vzdialenosť 252 a pol kilometra. Tachometer ukázal, že som spálil bez troch prakticky 4000 kalórií. Bojím sa osmotického (hypotonického) šoku a tak pijem pomaly a primerane. S jedlom je to to isté, takže len tak aby sa nepovedalo. Pár zážitkov, vidím že rodičom sa hrozne uľavilo. Áno, znova som bol sebec a nemyslel som na nikoho iného ako na seba. Volá Zuzka, tiež sa teší z dobrej správy. Dávam si kúpeľ a snažím sa upokojiť. Dokázal som to, prekonal som svoje najoptimistickejšie predsavzatia. Líham si do postele so žiariacimi očami. Tlak v hrudi tam je stále a na okamih sa zamýšľam, či je možné že by toto bolo moja posledná noc. Hrozná predstava, ale asi 10 minút nad tým skutočne uvažujem. Zatváram oči a zaspávam …

Advertisements