Mierne meškanie na nejaké to rande môže spôsobiť komplikácie. V našom prípade sme meškali podľa biblie, ktorá bola napráskaná v exceli, viacero hodín a to sme vlastne začínali. Navigácia trochu nešikovne prechrústala cestu a tak sme vo Foster City vliezli na most smer Hayward, kde sa ukázal pravý vyznam spojenia „mať viac štastia ako rozumu“, pretože z druhej strany bola nielenže brutálna kolóna ale za most sa platilo. Potužení štastím to bola cez Modesto do mesta Merced v podstate pohodová hodinka. Keďže sme nemali detailnú mapu a tak nejak som v presvedčení, že navigácia to tu proste pozná, hodil som tam mestečko Wawona – drobnú usadlosť na päte Yosemity national park. Zásadná chyba bola, že v algoritmoch navigácie sa objavila popri oficiálnej HGWY 140 aj stará cesta zvaná Chowchilla Moutain rd. Po Mariposu pekná, potom zákrutovitá, užšia a užšia. Periférne prehliadnutá tabuľa NO ACCESS TO YOSEMITE ostala na okraji uvažovania až po moment, keď začala lesná nespevnená cesta. Ono je iné plácať sa v lesoch niekde okolo baráku a iné v 1800m/nm vo východnej Sierre. Keďže sa zo zásady nerád vraciam a Saanti nijak nahlas neprotestovala, začal som asi najadrenalínovejšiu cestu s dvojkolkou. Po dvoch hodinách prachu, jám a stiestneného pocitu prichádzame za šera do Wawony. Ak to mám zhrnúť – pre autá, ktoré nie sú crossover / SUV tá cesta fakt nie je. Je fakt, že človek je de facto za bránou v parku a tak čiste hypoteticky pri využití dnu-park-von ušetrí 20 USD za vstup, ale IMHO to asi za to nestojí. Ono ta cesta bola úžasná, ale nie je to cesta pre bežné kompakty. Za šera obdivujeme viktoriánsky hotel vo Wavone a s trochou sklamania aj Pioneer village. Ak by sme tam šli len kvôli tomu, bol by som sklamaný za stratený čas. Padá tma a tak schádzame smer Oakhurst, kde je zajednané ubytko v Mountain Trail Lodge. Pani je milá, ubytko za ten peniaz celkom slušné. Večer končime v lokálnej mexickej reštike, ktorá je doslova za zákrutou

Relatívne skoré raňajky splácané z mexického supermarketu v Haywarde, teplomer ukazuje 31°F (-0,5°C). Je pol osmej a vyrážame znova do kopcov, tentokát po oficálnej 41tke. Na ranger station, si po predchádzajúcom dohovore kupujeme Annual Pass. Priemerné vstupné na každý národný park je tých 20 USD, teda 4 stačia a človek je v pluse J Scénickou cestou cez tunel a výhľady na El Captain zastavujeme u Bridalveil Fall. Je koniec októbra a tak je v horách minimum vody, tých 10 minút pešo z parkoviska však stojí za to. Na tomto mieste je odhadnuteľné, či bude park pohodovo obsadený, natrieskaný turistami alebo bude pripomínať premávku na dolnom Manhattane. Prázdne Yosemity nie sú nikdy. Ďalšou zástavkou je Yosemity village, kde je múzeum histórie parku a taktiež centrum peších túr po okolí. Záujemci o vodopády (Lower & Upper Yosemite falls) by mohli zaparkovať asi míľu na ceste smer von z parku, prechádzka na Lower falls je pohodová, dostupná pre každého. Upper falls je regulérna túra, najstrmšia časť je po Columbia rock z ktorej je krásny výhľad na údolie a dominanty Yosemitov (El captain a Half Dome). Vzdali sme to asi kilometer za Columbiou, predsa len na výstup na vrchol vodopádu sme nemali dosť zásob a vlastne ani nie času. Po návrate k autu si vydychujem, pretože aj tentokrát sa obeťou lokálnych medveďov nestala naša Toyota. Krátky scénický pol-okruh a nechávame Yosemite valley za sebou. Tá istá cesta smer Oakhurst a pred bránou parku odbočka do Mariposa Groove. Bohužiaľ asi dvojhodinovú cestu-necestu autom na Glacier point musíme vynechať, pretože na to proste nie je čas a voľba padla práve na Maripose Groove.

Kto nechce do parku Sequioa, musí rodhodne sem. Nádherné, majestátne sekvoje mi už na začiatku oblasti doslova vyrážajú dych. Tak obrovské stormy som nikdy nevidel, cítim sa ako aziat v sprche medzi hráčmi Harlem Globetrotters  (áno, je možne to pochopiť dvoma spôsobmi a oba sú správne), po zaparkovaní pobehujeme pomedzi padnutého monarcha, starého mladenca, troch grácií až ku starému Grrizzlymu.  Obhorený a bleskami očesaný velikán zabíja posledný klinec do mojej rakvy zvanej “videl som všetko, viem všetko”. Toto som si doteraz nevedel predstaviť a je ohromná škoda, že stormy nie je možné preskúmať pekne po zemanovsku. Nabití virtuálnou stromovou energiou a s krátkym znovuobjavením burger placu menom Carl`s JR (proste to chalani fakt vedia) sa snažím dostať sa tak blízko ako sa len dá k parku Sequioa, ktorý je v pláne zajtra. Ubytovanie nachádzame v meste Visalia. Všetko z tých lacnejších brandov je okolo 60 USD a daň pochopiteľne navyše – tu si trochu sypem pieok na hlavu za neadekvátny priezkum trhu, ono sa ukázalo že vyberať niečo len tak večer po tme nie je vždy to najlepšie. Z akého dôvodu sú ceny vo Visalii tak vysoké, netuším. Ostávame v trochu pofidéernom motelíku neďaleko Walmartu, kde dopĺňame zásoby na ďalšie dni.

Raňajky pri lake Kaweah osviežujem akrobatickým vyliatím tradičného trojdecového kafe made in U.S.A zanechávajúc na Toyote krásnu lepkavú stopu. Ono síce piesok z Yosemitov už pôvodnú čiernu farbu skryl už deň predtým, ale nebolo to nič príjemné. Cez Three Rivers a Generals Hwy smerujeme suverénne do parku Sequioia. Vo výške asi 1200 m/nm zastavujeme, pretože sa opravuje cesta a tá je zjazdná len 10 minút každú hodinu. Trochu pokec s rangerom a stavebnými robošmi, tak trochu výmena informácií a pár tipov čo v parku vidieť a postažovanie si nad cenami na Havaji. Je síce fakt, že si viem predstaviť aj lepšie strávený čas, ale bolo pekne a ako prestávka to padlo celkom vhod. Nasmerované to máme priamo do giant tree grove, kde stojí najvyšší strom na zemi – General Shermann, 84 metrov vysoký stromisko-ozrutisko. K videniu v tejto časti parku určite stojí výstup na Moro rock, tých 400 schodov určite stojí za to. Okolo skaly sú skutočne scénické prejazdy autom a aj keď svojho plechového miláčika z požičovne nemožno odfotografovať zaparkovaného na Auto tree (kde sa v 30. rokoch 20. storočia propagačne fotili nové autá), cesta okolo stojí za to. Na križovatke pri Moro Rock stojí aj múzeum parku, kde je celkom obsiahla zbierka informácia o stromoch. Tu je konečne možné vystískať pár sekvojí a dostať do rúk ich zvláštnu, zvieracej srsti, podobnú kôru. Poučení z rána ideme cez stavenisko presne a tak cesta nadol pekne ubieha. Deň to však chce vzdať a od Bakersfield-u je tma. Ono to cestovanie v októbri ma aj mnohé nevýhody. Trochu podcenená spotreba a objednané ubytovanie v Ridgecrest je kombinácia, ktorá vyúsťuje do krušnej dvojhodinovej jazdy púšťou s ručičkou palivomera bezvládne ležiacou na E. Svetlá v mesta sa však približujú a nakoniec všetko dobre dopadlo, vrátane checkinu v „friendly indian operated motel“. Ak si niekto myslí, že ide o nejakého potomka Winnetua, nech skúsi skôr premýšlať nad krajanmi Apua: Thank you, come again!

Advertisements