Je krásne studené októbrové ráno, trochu sa otriasam a aj napriek stúpajúcemu slnku to bude fakt chladný deň. Miesto je Ridgecrest, CA. Sme na prahu púšte a ja sa nedočkavo snažím prejesť sa kontinentálnymi raňajkami vo Vagabonde. Nejaké tie cereálie, nejaké to ovocie a hurá za volant Toyoty. Po pár míľach prechádzame Tronou, cez mesto kde je oficiálne zapísaných 18 obyvateľov, ktoré je lokálnym strediskom ťažby & spracovania Boraxu. Je to miesto veľmi impresívne a nebyť pár aut a dym z komínov, povedal by som si že je to jedno z mnohých miest duchov, ktorých je táto časť USA plná. Keďže sme si privstali, môžme si dovoliť odbočku z HGWY 178, po prašnej ceste do mesta Ballarat, ktoré je predzvesťou toho, čo sa stane práve s Tronou, keď stratí vodu a priemysel. Nad hlavou nám lietajú v psom súboji bojujúce F15 z blízkej Special Weapons Op základne, slnko začína poriadne pripekať. Po predrncaní sa prašnou cestou sme po míli medzi polorozpadnutými stavbami a cintorínom techniky. Ballarat, mesto ktoré malo pred 100 rokmi 500 obyvateľov, bary, hotely a bolo základňou baníkov ťažiacich borax a zlato. Dnes je jediným stálym obyvateľom pán Novak, ktorý už síce po starom otcovi nehovorí česky, ale má stále čo povedať. Či už o pekelne studených ránach, o jedovatej vode a o korporáciách z okolia LA, ktoré skupujú okolité hory kvôli vode. Tá je tu extrémne vzácna. Skvelý zážitok, berieme odporučenie nepokračovať po “novej” 178 ale smer Wildrose rd a Emigrant canyon road. Ak človek chce zažiť skutočnú slobodu, je to pravé miesto, pretože stretnúť jedno auto za skoro hodinu mi dávalo pocit, že hory a kaňony naokolo patria len mne. Je asi desať ráno a po zastavení pri Stovepipe Wells ma ovalí horúčava, teplomer ukazuje 84 F. Pred nami sú piesočné duny a pre mňa ako človeka nepostihnutého rodinnými dovolenkami v Egypte a Tunise tá prvá príležitosť vyblbnúť sa v obrovských masách piesku. Extrémny teplotný rozdiel na slnečnej a zatienenej strane dún mi dáva premýšľať, že postupom času asi zimou trpieť nebudeme. Pri návrate k autu je už chôdza naboso dosť na hrane – piesok je fakt horúci, v aute to nie je inak. Pokračujeme do Furnace creek, akéhosi centra celého Death Valley. Krátka zastávka v Harmony Works na pochopenie histórie ťažby Boraxu tu v regióne. Keď nadávam na prácu, od návštevy tohto miesta si uvedomím, že to mám priam skvelé. Letné teploty tu dosahujú v priemere skoro 45 C a v noci padajú extrémne nadol. Furnace creek je oázou zelene a tak si amíci povedali, že tam prásknu golfové ihrisko a rezort. Mno, je čas sa rýchlo rozlúčiť, keďže múzeum regiónu je zavreté vzhľadom k rekonštrukcii. naberáme smer Badwater, po ceste krátka pauza v Devil`s golf course. Minerály soľného základu (Borax a pod) vzlínajú zo zeme a tvoria zaujímavé útvary – proste je to dobrá záastavka. Badwater so svojou nadmorskou výškou 86m pod hladinou mora je najnižším miestom kontinentálnych USA. Názov si toto miesto zaslúžilo práve faktom, že sem stekala voda z údolia, ale keďže všade naokolo je soľ, nebola pitná. Zlá voda skoro vymizla kvôli extrémnemu množstvu turistov, ale ako písané u parkov – obdobie ku koncu Októbra je skutočne ideálnym. Aj vzhľadom na teplotu, aj k možnosti prebehnúť sa slaným snehovým poľom 🙂 Tak trochu opečení, ale s dýchacími cestami po kúre v soľnej jaskyni odbočujeme na jednosmernú scénickú cestu k Artist palette (minerálmi krásne zafarbené vrchy). Ono aj samotný Artist drive je nádhernym momentom pre každého motoristu. Zabrieskie point a pohľad na strednú časť údolia. Krása a znova dochádzajú slová. Naša posledná zástavka vedie na Dantes View, 1700 m nad Badwater. Pohľad na soľnú púšť, skvelý vzduch a krásny rozhľad do celého okolia. A trochu prijateľnejšia teplota a tak to tam trochu obiehame. V okolí sú badateľné stále fungujúce zlaté bane, aj keď je Death Valley národnou prírodnou rezerváciou. Zlato a bane k tomuto regiónu tak nejak patria. Skvelým rozlúčením s Death Valley je DV Junction, miesto ktoré sa snáď ani nedá nazvať mestečkom. Jeden diner, malý motelík a dva ďalšie domy. A skvelý DVJ burger už len kvôli ktorému tu treba stráviť obed. Nádych sedemdesiatych -osemdesiatych rokov dáva tomuto miesto spolu s tichom neopakovateľnú atmosféru. Tu sa lúčime s Kaliforniou a po State line Rd (HGWY190) smerujeme cez mesto Pahrump do Nevady. Mno, mesto – Pahrump sa pýši faktom, že je najväčšou samotou s 30 000 obyvateľmi. Ak si človek myslí, že v mestách USA sa človek bez auta nezaobíde, tak tu to platí dvakrát.

Pomaly sa stmieva a to ešte stále nenechá vyniknúť Vegas. Plán je zložiť veci v moteli, dať sa trochu dokopy a poznať trochu Strip & Downtown a keďže je piatok a začína Halloween víkend. Myslím, že jeden z najlepších možných termínov byť ušľapaný davmi sestričiek, superhrdiniek a moletných afroameričaniek v kostýmoch, ktoré treba sledovať maximalne dve desatiny sekundy, pretože inak hrozí kolaps. Toyotu parkujeme v jednom z kasín (New York) a k môjmu príjemnému prekvapeniu po nás nik nechce ani cent. Popisovať ďalej Strip je v podstate zbytočné, ideálne je ísť jednou stranou hore, druhou dole a vyberať si kasína podľa preferencií. Oplatí sa zastaviť pri Bellagiu, kde v istý čas (každých 30 minút) prebehne parádna show fontán. Suveníry, striptíz bary, kasína. Nič viac človek na Stripe nenájde – keďže však noc bola stále mladá, presúvame sa o pár míľ na sever do downtownu. Tam to vlastne všetko kedysi vzniklo, pod zastrešenou Freemont st ( a jej kríženia s 4th, 3rd, 2nd a Main). Nemá to taký trendy-hip punc ako Strip, ale určite to stojí za navštívenie. Hrozivo dlhý deň sa končí a po 19 hodinách na nohách konečne posteľ. Tu sa začína prejavovať moje zlé plánovanie a tak škrtáme národný park Zion s tým, že na Grand canyon pojdeme diaľnicou priamo.

Hneď zarána si hovorím, že Vegas za dňa je vlastne normálne mesto s na americké pomery relatívne málo skutočne vysokými budovami, ale jeho devízou je predsa noc, takže v podstate nič sa nedeje a ideme ďalej – výpadovkou na Boulder city smerujeme na HGWY 93, kde kátko pred mostom cez rieku Coloradu schádzame na 172, tu inak známu ako Hoover access rd. Táto cesta vedie cez Hoovrovu riehradu s pár vyhliadkami na lake Mead. Určite treba priehradu prejsť a zaparkovať na Arizonskej strane, keďže každý dolár dobrý a podnikavci z Nevady to majú spoplatnené. Pre technicky zaujatých turistov v podstate povinnosť zastať a poriadne prehradný múr preskúmať. Naspäť na diaľnicu, smer Kingman a po dcéere Route 66 (diaľnica I40) smer východ. Tu treba poznamenať, že Route 66 je v Arizone na viacerých miestach zachovalá a my zastavujeme v meste Seligman na obed – autentické R66 prostredie mestečka dáva odvahu skúsiť niečo v Roadkill café. Minimálne ich skvelé chilli môžem pokojne doporučiť. Keďže do Williamu je to ešte celkom slušná štreka, znova I40. Do národného parku Grand canyon prichádzame akurát včas, je ešte slnečno ale ľudí už pomenej. Tak ako väčšina turistov sme prišli na South rim, do GC village a pokračujeme na východ kde s pár prestávkami končíme v Desert view a pôsobivej veži pueblových indiánov. Tak, tak to stíhame – padá tma a dosť sa ochladzuje. Či tých asi 300 míľ tam a naspať (od Kingsmanu) stálo za to si ani dnes ešte neviem celkom utriasť. Znova trochu nešikovne naplánované ubytko sa nedá posunúť a tak aj napriek hrozivému počtu míľ, ktoré som dnes odšovéroval si hovorím, že tých 150 ešte nejak dám. Sprievodca hovorí, že vo Williamse treba navšíviť Cruiser`s café, ale ja môžem po vyskúšaní ich jedla povedať, že ak tam niekto chce, tak jedine kvôli atmosfére dineru z 50. rokov. Inak bieda, ceny vysoké, obsluha nič moc. Jedlo horší priemer. Rýchle natankovanie, pretože ani tá Toyota nesmie umrieť smädom a rýchly & monotónny presun do Needles, CA. Kalifornská Route 66 už čaká …

Advertisements