Tých pár stoviek míľ za posledné dni sa už začína prejavovať na chuti šoférovať. To sa však dramaticky mení, keď výchádzame 30.10 z mestečka Needles po pár míľach schádzame na matku všetkých ciest- kalifornskú časť Route66. Nazvať tých pár domov popri ceste mestami je úsmevné. Route 66 križuje transamerickú železnicu (Union Pacific) smerujúcu zo stredozápadu na pobrežie Pacifiku. Čo v podstate znamená, že absenciou osobnej dopravy patrí táto trať poschodovým nákladným vlakom, ktoré nezriedka dosahujú dĺžku dvoch kilometrov. Kedysi prosperujúce mestečká pohltila púšť a po boome automobilizmu a Route 66 v polovici 20. storočia táto oblasť upadá, čo jej však dodáva svojské čaro. Zastavujeme v Goffs, kde sú pozostatky školy, dávame sa do reči s miestnymi, ktorí sa snažia udržať budovy a artefakty z povojnového obdobia. Krátka prechádzka pomedzi staré autá, torzá poľnohospodárskej techniky – tu sa zastavil čas. Staré benzínové pumpy, opustená pošta, staré motely. Pôsobí to všetko veľmi zvláštne. Dostávame sa do mestečka Amboy, ktoré je bránou do Mojavskej púšti. Vulkanický kráter, Roy`s motel a železnica je v podstate všetko, čo tu stojí za zmienku. A fakt, že Santi si splnila sen a konečne šoférovala. Všade sa hovorí, že každý fanúšik motorizmu by si mal skúsiť Route 66. Či už kalifornskú púštnu časť, alebo Arizonskú kopcovite-trávnatú s mnohými retro motelíkmi. Odbočujeme pri soľných poliach a smerujeme do Twentynine palms. Do mestečka na severnej hranici veľmi zaujímavého a hrozitánsky suchého narodného parku Joshua Tree.

Ak som si doteraz myslel, že Death Valley nasadilo latku pekelne horúceho podnebia poriadne vysoko, netušil som, že Joshua tree bude na to horšie. Do mesta prichádzame pred obedom a popri fakte že je to mesto tetovacích salónov si uvedomujem, že domáci asi nejedia, pretože nájst niečo, kde sa dá najesť je zásadný problém. Končíme v Edchada’s, mexickej reštike kde minimalne quesadias stoja za vyskúšanie. Znova vstup v rámci Annual Pass a aj napriek faktu, že park bol čiastočne zavretý, bolo čo vidieť. Prvým je Cholla cactus garden, kde si treba predstaviť skutočne záhradu veľkých a nesmierne zákerných kaktusov. To nesmierne zákerných sa spája s kaktusovou guličkou v lakti a následne pod nechtami snažiac sa odrovnať dvoch dospelých ľudí. Všetky tie varovné tabule treba brať fakt vážne. Kaktusy kvitnú v máji, to si ale neviem predstaviť teploty ktoré tam vládnu.Smerom k Barker Dam / Hidden valley je fajn zastaviť sa na krátky trailík, ono predstava chodiť v prakticky 40 stupňových teplotách viacero hodín je nesmierne skľučujúca. K Barker dam prichádzame už na sklonku dňa, ale je to veľmi príjemná hodinová prechádzka miestami, ktoré boli kedysi plné dobytka, kowbojov & indiánok. Karl May by mal značnú radosť, pretože tunajšia príroda je vzorom všetkých kovbojiek. Ľudia s orlím zrakom by sa mali zastaviť na Keys view, kde pri bezoblačnom počasí vidno až do Mexika.

Stmieva sa a tak len nízky prelet ponad Palm Springs, oázu pokoja a wellnessu pre hviezdy, hviezdičky a všetkých, ktorí potrebujú vypnúť a z času na čas vypadnúť z Hollywoodu. Smerom na Indio k jazeru Salton. Domáci hovoria, že jazero je najkrajšie v noci, pretože nevidieť aké otrasné je okolie. Mno, je síce fakt, že nos dráždilo mnoho chemicky pôsobiacich vnemov, ale dalo sa to vydržať. Tento večer bol trochu problém s ubytkom a tak to bolo fakt nablind. A znova latka nasadená hrozivo nízko, znova indian family operated, ale čo človek chce za 40$ s daňou. Mám pocit, že okrem nejakého masového vraha tri izby ďalej v celom moteli nik nebol, našťastie noch bola krátka. Pre fajnšmekrov je však iste dobré navštiviť apokalyptické zakutia tohto nadmieru slaného jazera vrátane miest, kde je doslova všetko utopené v bahne. Ráno smerujeme po S22 smer Borrego springs, ktoré je srdcom parku Anza Borrego. Raňajky v miestom coffe shope dávajú človeku možnosť sledovať prestarnutých cyklistov s top vybavením, sa divím že sa im v takom pekelnom teple chce šlapať. Jedinú skutočnú túru sme tu absolvovali v Borrego Palm canyon trail, kde je všade mylne napisané, že ide o 5km okruh. Ono je tých kilometrov v skutočnosti 9 a aj keď je väčšina veľmi mierny kopec, nájdu sa aj pasáže pre horské kozy. Odmenou je v neskutočnom teple a faktu, že Anza je doslova domovom štrkáčov, palmová oáza, ktorú by tam človek len ťažko čakal. Možno by sa oplatilo dodať, že AB je park štátny (kalifornský) a tak tu neplatí preukaz od NPS. Po nás však vstupné nikto nechcel, takže ich škoda.

Anza ostáva vzadu a popri jazeru Cuyamaca vchádzame podvečer do San Diega. Konečne civilizácia, aj keď … mno, tie púšte majú proste niečo do seba. Nasledujúce dni to však bude najmä o tých mestách

Advertisements