Roadtrip cez Toskánsko s trochou mora a alpských serpentín

Brno -> Verona -> Volterra

Začiatok 10 dnňového roatripu poznamenáva dážď, cesta cez Rakúsko ubieha v pohode – cez Mikulov, Viedeň a okolo mesta Graz smer Villach. Dialničnú známku kupujeme až na prvej pumpe v Rakúsku, pretože v ČR je ako inak zvykom hodiť na to maržu navyše. Nie je to moc, ale z princípu to nebudem podporovať.

Tankujeme v mestečku Wernberg, kde je diesel za 1.28 (1.40 premium), to je také to osvieženie pred šialenými cenami v Taliansku, ktoré sa pohybujú od 1,55 do cca 1,70 mimo dialnic. Určite je dobré dotankovať doplna, pretože cenový rozdiel je fakt záhul. Od mestečka Tarvisio začína mýto. Pred dlhším cestovaním po Taliansku je dobré vypočítať si orientačne cenu mýta. Ceny sú podobne ako vo Francuzsku značné. V mnohých pripadoch existujú alternativý dvojpruhových SS (Strada statale). Od hraníc to bolo až do Verony približne 24 Euro. Alternatíva cez Brenner znamená platiť prejazd tunelom a ten je vyšší ako alternatíva na Villach.

Ubytovanie vo Verone bolo pripravené vopred cez booking.com. Konkrétne Divina B&B. Pod bed and Breakfast sa skrýva skôr hostel, ale lokalita je skvelá, možnosti zaparkovať auto však veľmi obmedzené. Problémom vo Verone a vlastne vačšine historických miest v Taliansku je málo parkovacích možností a najmä vysoké ceny. Moc som nepochopil modré a žlté značenie, pretože evidentne aj domáci v tom mali chaos. Vždy som však parkoval na modrom, doporučujem zakúpiť parkovacie hodiny (často vyžadované). V zásade je na Verone najzaujímavejšie námestie Piazza dei Signori s 83m vysokou vyhliadkovou vežou. Návšteva Areny na Piazza Bra sú naopak vyhodené peniaze – keďže sa tam konajú koncerty, je to kombináciou moderných lešení, stoličiek a kulís. Najlepšie je po Verone prechádzať malé uličky, prejť sa po nábreží a nezabudnúť na Castelvecchio. Legendárny balkón z Romeo a Júlie sa napriek vlažnému hľadaniu nepodarilo nájsť

Cesta do historického mesta Volterra je kombináciou diaľnice a rýchlostnej cesty. Poučení z Verony vyberáme ubytko na okraji mesta a ako bonus – je to bývalý kláštor – Interiér nestíha exteriéru, ale ubytovanie je to slušné. Do starého mesta je to asi kilometer, doporučujem však využiť podzemné parkovisko 1, odtial je to len pár krokov do historického centra. V zásade je fajn pobehať uličky, námestie a určite môžem doporučiť Museo della Tortura. Je to relatívne frekventovaná sieť múzeí a pre úchylakov ako ja je to dobre strávená hodinka. Volterru sme videli večer aj ráno, samozrejme atmosféra zapadajúceho slnka má niečo do seba. V čase návštevy prebiehala lokálna regionálna slávnosť vlajkonosičov, ktorá je zrejme tréningom na event zvaný Astiludio (vždy v Septembri)

Volterra -> Monteriggioni -> Siena -> Orbetello

 Na caste z Volterry do Sieny, ktorá je extrémne vyhľadavaným turistickým mestom, je možné zastaviť sa v mestečku Monteriggioni. Ide viacmenej o pár domkov opevnenych hradbami (plati sa vstupné na výstup) ale výhľad do okolia je veľmi pekný a ukáže dokonale krásu Toskánska. Siena je napriektomu veľká a rozťahaná. Okrem hlavného námestia s impozantnou vežou a asi ť minút chôdze vzdialenej katedrály tam niet moc príliš čo vidieť. Putovanie ulicami okolo obeda je nudné a zdĺhavé, parkovanie je možné za hradbami (čo znamáná šlapanie do kopca). Zo Sieny je to už len kúsok na pobrežie. Oblastnou jednotkou je mesto Orbetello, v jeho blízkosti je Porto Santo Stefano, male mestečko s prístavom. Tu sme trochu nevzládli ubytovanie a tak sme noc strávili mierne južnejšie v campe (Stela Marina – Marina di pescia Romana)  Ani otrlým kemperom by som tento camp nedoporučil, je to taká dedinka hrôzy. Tu sme po prvýkrát narazili na veľmi slabé znalosti AJ a NJ u domácich. Nielen v campe, ale aj v reštaurácii hneď vedľa

Orbetello-> Saturnia ->Pitigliano

Ráno vychádzame znova do kopcov smer kúpele Saturnia. Ono výraz kupele sú pre cestovateľov a roadtriperov skoro urážka. Samotné kúpele sme nenavštívili, ale pred mestom sa nachádzaju tzv Cascate. Vstup je voľný, pri kaskáde je parkovisko a bufáč. Voda ma 37 stupňov a je to skvelá prestávka po caste a určite stojí za zachádzku tých par kilometrov. Mestečko Saturnia ako take je klasické toskánske mesto na kopci. Nič extra. Počas zevlenia v extraprijemnej vode sa zbehli mraky a začala búrka biblických rozmerov. V momente ked voda tiekla doslova potokmi sme došli do asi “najhusto-kruteprísneho” mesta na skale – do Pitigliana. Ubytovanie  bolo asi najviac dychberúce a navyše za relatívne slušnú cenu. Centrum vzdialené len pár krokov, skvelé reštaurácie a obchodíky s vínom. Úzkymi uličkami sad á túlať celý večer, ale najpôsobivejšie sú výhľady do okolia. Okolie Pitigliana je známe skvelým venom a bravčovým mäsom. Oboje je potrebné vyskúšať. Celkom solídne vína majú v malej predajni v uličke Via Roma – Enoteca Ghiottornia. Majiteľ proste otvoril fľašku, trochu sme s pár ďalšími ľuďmi popíjali a vychutnávali.

Pitigliano -> Bolsena -> Orvieto – > Bagnoregio -> Terni (Marmore)

Jazero Bolsena s mestom nesúcim rovnaké meno je na polceste do Orvietta. Krásne jazero s tichou vodou obklopené vrchmi. Nad mestom sa týči malý hrad s krásnym výhľadom na jazero a mesto samotné. Tých pár euro za výstup na hradby určite stojí zato. Orvieto je znova ďalšie toskánske stredoveké mesto na skale, kde má človek v tomto štádiu povedať “no a čo”. Mesto je to krásne, najma centrálne námestie s katedrálou, ale vyzerá to všetko dost podobne ako napríklad Siena. Čo znamená, že ak človek prejde okolo, svet sa nezrúti. Bagnoregio som videl náhodne na jednej pohľadnici a áno, je to znova stredoveké mesto na skale. Je ale kompaktné a od zvyšku sveta oddelené mostom a scenéria v akej je zasadené fakt prinúti vytiahnuť fotoaparát a fotiť a fotiť J Podvečer prichádzame cez mesto Terni do Marmore. Na to že ma Terni asi 100 000 obyvateľov sme mali fakt tažkosti nájsť večer reštauráciu, nakoniec sa síce podarilo ale toto mesto sa oplatí kompletne odignorovať a smerovať na Cascata delle Marmore, čo sú Rimanmi vytvorené vodopády. Pri návšťeve si treba dať pozor. Jednak sú dva vstupy a jednak je voda púštaná vždy v intervaloch, inak slúži na pohon elektrárne. Ubytovali sme sa v campe hneď nad vodopádmi – a nebolo to zlé. K vodopádom je to fakt asi 5 minút pešo, ceny v pohode a okolo ofisu majú aj WiFi.

Marmore -> Assisi -> Rimini -> San Marino

Vzhľadom na svetové strany bude asi ideálne navštiviť vodopády po obede, ale my sme vzhľadom k plánu zostúpili z horného vstupu už ráno. Od 11.00 do 13.00 mali vodopády plnú silu a v parku sa nachadzajú aj viaceré okruhy. Po vypnutí vody je prietok značne slabší, na niektoré miesta (Lover`s balcony) sa ale dá dostať aj bez pršiplášťu. Poznámka k ochrane proti vode – v brožúrke píšu waterproof clothes a ono to fakt nie je sranda. Na niektoré miesta je skutočne vodeodolné oblečenie nevyhnutnosť a treba zabudnúť na fotenie. Cez hory následne prechádzame do Assisi, jedného z najznámejších pútnických miest Talianska. Rodisko Františka je v centre, mesto je orientované zostupne a tak je asi ideálne zaparkovať niekde v polovici za hradbami. Inak je to v kopcoch celkom drina. Neplánovane sme si autom vyšli až na Monte Subasio, kde posledných 400m bolo v znamení užasných výhľadov do diaľky, pastvín a šotolinových ciest. Ono celkovo cesta z Assisi na pobrežie je značne zákrutovitá a relatívne dlhá. Príroda je však zaujímava, povrch kvalitný a tak to neváham označiť nálepkou Scenic route. Príchod do Rimini je trochu chaotický, hotel ktorý sme si objednali cez booking bol proste natvrdo zamknutý s taliansky a rusky napísaným komentárom, že nás prevezme iný hotel (Hotel Plaza). Napriek faktu, že Rimini je skutočne turistické stredisko nám chvíľu trvalo nájsť miesto na večeru. Človeka totiž odradia jedálne lístky výlučne v ruštine, je ale fakt že ruská klientela bola v Rimini skutočne početne zastúpená. No a netreba zabudnúť na davy dôchodcov, ale asi šlo o sezónnu záležitosť.

Rimini -> Venezia -> Caorle -> HeiligenBlut

Rimini je veľmi príjemné prímorské mesto s dlhými plážami, extrémne vhodné pre malé deti vďaka pokojnému moru a nízkej hĺbke vody. Piesočné pláže sú čisté, ceny neohromia. Keďže sme v Rimini spali dve noci, pol dňa sme strávili klasicky dovolenkovo vo vode a v piesku a podvečer sme sa škrabali do 740m n m na Monte Titano (San Marino). Najstaršia republika na svete určite stojí za videnie. Západ slnka a v podstate 360 stupňový výhľad na pobrežie, na more je úžasný. Dnes by som tam šiel lanovkou, ktorá je za rozumnú cenu a pridáva skvelý zážitok. Úzke uličky, obchody so skutočne luxusným tovarom a skvelé jedlo. To je San Marino aké ostalo v mojej pamäti. Pre fandov fantasy – Múzeum upŕov určite netreba obísť. Nám ho bohužiaľ zavreli pred nosom.

Do Benátok cestujeme trochu komplikovane okreskami, auto sme zaparkovali na krytom parkovisku Tronchetto (kedže bol deň, počas ktorého sa topia autá je kryte parkovisko fakt dobrá voľba). Odhliadnuc od toho od parkoviska odchádza loď, ktorá supluje autobusy. Za 7 Euro jednosmerná jazda je dobré doviezť sa jednou stranou do centra, následne niekde u Plaza San Marco naskočiť na loď a zobrať to cez Canal Grande naspať na parkovisko. Bola to teda nielen doprava ale aj pekný výlet loďou. Čo vidieť v Benátkach je dobrá otázka. Jednak že Benátky nie sú pre ľudí, ktorým vadí pretláčať sa kvantom turistov a jednak všetky tie mostíky a gondoly omrzia asi po dvoch troch hodinách. Stratiť sa v úzkych uličkaách je iste príjemné, celkom slušné je však vyviezť sa na vežu na námesti Sväteho Marka, výhľad na mesto a vodu je nádherný

 Cesta do Caorle je pomalá vzhľadom v faktu že je piatok a v Benátkach okolie cestári prekopali dokonale. Večer však prichádzame do Caorle, do letoviska evidentne veľmi populárneho medzi Čechmi. Ak doteraz fakt češtinu počuť nebolo, tu ich je skutočne veľa. Ubytovanie sme moc nevychytali, ale to bolo dané stresom s nevalnej kvality WiFi vo väčsine ubytovania. Taliansko ma čo do úrovne bezdrôtového internetu prekvapilo veľmi negatívne. Ubytko v Caorle sme teda naklikali na Bookingu, bohužiaľ šlo o prazdninové condo a tak tam neboli ani uteráky, ani povlečenie postelí a korunu tomu nasadil chýbajúci toaleťák. Hlúpe je, že pri rezervácii to nikde nebolo napísané. Caorle je malé mestečko s kopu tratorii a pizzerií, vzhľadom k čistote by som asi doporučil južnú pláž (výrazne čistejšia). Večerná prechádzka je však veľmi príjemná, ponuka barov a kaviarní je široká.

Ráno trochu oddychujeme na pláži a posledné kúpanie v mori. Rozhodli sme sa že po ceste do Brna absolvujeme Hochalpenstrasse, čo je povinnosť pre každého správneho cyklistu, motorkára a automobilistu. Skoro zabúdame na jeden z dúvodov prečo byť v Taliansku – svelé potraviny a tak zastavujeme na dlhý čas v lokálnom obchoďáku a tlačíme von plný vozík cestovín, olivového oleja a tak ďalej. Okreskami sa dokodrcáme smer Tolmezzo a cez skutočne adrenalínový prechod Plöckenpass do Rakúska. Večer prichádzame do dedinky Heiligenblut, ktorá je začiatkom Hochalpenstrasse. Keďže ceny v penziónoch su dosť vysoké (cca 35 Euro / osoba), vyberáme si krásny a čistý camp (http://cs.camping.info/rakousko/korutany/nationalpark-camping-grossglockner-19483) . Hneď vedľa je reštaurácia, takže gulášek a pifko nám hneď dajú vedieť, že už nie sme v Taliansku

Hochalpenstrasse – > Brno

Do vysokých hôr sa jazdí ráno. Toho sa treba držať aj u prejazdu cez Hochalpenstrasse. Idealne vyrazit niekedy o deviatej, pretože aj premávka je menšia. Na mýtnej bráne nad Heiligenblut berú karty, aktuálne vychádza na 33 Euro pre osobné auto. Pre fandov horúcich bŕzd treba spomenúť, že vstup platí celú deň, čo znamená že grilovať na brzdových kotáčoch možno viackrát. Po paá km treba určite zvážit odbočku na kruháči na Franz Josef Hoehe, kde je výhľad na Grosglocker, reštika a lanovka k ľadovcovému jazeru. Už zjazd naspäť preverí brzdy a preto ak možné treba fakt brzdiť motorom a radšej ísť pomalšie ako rýchlejšie. Určite sa netreba nechať vyprovokovať superšportmi a motorkármi. S výškou skoro 2400mnm nie je Franz Josef Hoehe najvyšším miestom, tým je odbočka z Hochtoru (2500mnm) na Edelweissspitze (2571mnm) – to je skutočne len odbočka s pár parkovacími miestami, cesta nahor je kľukatá ale výhľad stojí za to. A tých 71m výškových na jednom kilometri hovorí samo za seba. Zostup do Pffkaru je rýchly a intenzívny, v niektorých miestach je fakt dobré spomaliť a skontrolovať brzdy. Samozrejme, možností na kochanie sa a fotografovanie je množstvo. Logickou prestávkou po tom včetkom je napríklad Zell Am See, prípadne niečo v Salzkammergut. Následná cesta do Brna na Znojmo je nudná a zdĺhavá, je to však viacmenej rýchlostná cesta a diaľnica.

 Celkové množstvo najazdených kilometrov bolo 3080km

Advertisements