Prvá skutočná motodovolenka. – roadtrip ako sa patrí, ale určite to nebolo len o jazdení. Chceli sme navštíviť pekné miesta, navštíviť rodinu a dávných priateľov. Bola to naša prvá spoločná cesta v jednej stope

intro

Deň 1 – Brno- Trnava

Tradičný piatok znamená, že veci v práci sa kazia vtedy keď by sa nemali. To znamená, že všetky moje optimistické plány skontrolovať motorky padajú. Hovorím si však, ze na bavora a japonca je spoľah a najmä srandovných 1000 km odjazdím pomaly aj s defektom ma trochu upokojujú. Narýchlo balíme a Janča s úžasom zisťuje, že nebude musieť nechať doma fén na vlasy a tak bude v zahraničí robiť aj parádu, pretože sa do veľkého topcasu pobalila v pohode

To že začína posledný prázdninový vikend sme si uvedomili keď sme sa 50 minút snžili márne dostať z centra Brna smer Tuřany v pekelnom teple, pochvaľujeme si rozhodnutie že dofču odjazdíme v motojeanoch. Konečne sa to podarilo, vyrážame peknou a opravenou cestou 380 do Hodonína, tankujem na Unicorne (aj na môj vkus špinavá, ale cena benálu dobrá). Cesty za hranicami sú kvalitatívne horšie, ale slovenskí cestári sa snažia a opravujú čo sa dá. Najmä vyjazdené koľaje a rolety na priesmyku Biela Hora robia vrásky na čele. Ešte za svetla prichádzame do Trnavy, kde blahoželáme sestre k meninám, davame si fľašku vína ako odmenu a ideme spať. Ja na zem a Janča do detskej postele. Obaja spíme parádne, žiadne sťažnosti

Prejdené 140 km

Ubytovanie – u sestry 🙂

Deň 2 – Trnava – Krupina

Ráno v dobrej nálade opúštame Trnavu, smerujeme po starej ceste na Hlohovec a Nitru. V Nitre si dávame pauzu, začína solídny hic. Plánované je okúpať sa v Podhájskej, ktorá je po ceste s malou odbočkou pred Levicami. Trochu nás znepokojujúce fronty aut, plné parkoviská. A vypredané skrinky a sejfy. To znamená, že tenučké spirálové zamky využívame na zamknutie prilieb a búnd, zvyšok bohužiaľ ťaháme so sebou. Máme vodácky vak, v ňom kempingovú deku, takže na kúpalisku po štvťhodine bojovania s davmi ľudí rozbaľujeme tábor. V normálnych bazénoch je hlava na hlave. V termálnych bazénoch sa dá pohnúť, ale liezť v 35 stupňovom teple do 37 stupňovej vody je proste blbosť. Po asi 3 hodinách plácania a skákania si po hlavách s ďalšími 10 000 návštevníkmi odchádzame smer Levice a Krupina. Tento úsek je veľmi pekný, cesta je kvalitná, motorkársky zaujímavá a keďže je sobota aj dosť prádzna. V Krupine kupujeme nejaké čokolády pre deti a klobásy na večer, za šera prichádzame na kopanice, kde spíme o kamarátky zo školských čias. Večer opekáme, užívame si perfektného countrysidu, popíjame víno. Dovolenka začala

Prejdené 165 km

Ubytovanie – detská izba na Kopaniciach u kamošky

Deň 3 – Banská Štiavnica – Banská Bystrica – Čierny Balog

Hneď ráno berieme skratku medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou aby sme prišli na 10:00 do Banského múzea v prírode, motorky parkujeme rovno u pokladne. Vstup 5 Euro, krátke intro vo forme videa, navlečenie plášteniek a prilieb (značka Schubert hehe) a ide sa asi 200 schodmi k štôlni Bartolomej. Prehliadka trvá niečo vyše hodiny, je to niečo iné ako jaskyne – mnoho strojov, fotiek. Stojí to za to. Po prehliadke sa znova škriabeme do kopca k motorkám, pokračujeme cez mesto ďalej. V B.Štiavnici je však určite dobré sa zastaviť, je to pohodové staré mestečko plné kaviarní a baníckej nostalgie. Cesta do Zvolena je zákrutovitá pomedzi tajchy a popri železnici.  Po ceste sme nenašli nič zaujímaveho na zastavenie a obed a tak potupne zastavujeme vo zvolenskom McDonalde. Hovorím si, dúfam že naposledy. Pokračujeme rýchlostnou cestou na B.Bystricu, mosty su ovešané ľudmi pretoze na letisku Sliač prebieha letecký deň SIAD. Ponad hlavu nam v asi 100 metrov prelieta viackrát formácia Freccia Tricollore, je to úžasne sledovať. Samozrejme skoro letím do škarpy a tak sa nekochám a pozerám pred seba. Ostatní učastníci sa kochajú tiež a tak je tento úsek trochu nebezpečný. Aj B.Bystricu obchádzame, je proste hrozne teplo, čo je ale škoda pretože centrum a najmä areál múzea SNP určite stoja za návštevu. Objazd mesta je fajn, naberáme smer na Brezno po ceste 66. Zo začiatku si hovorím, či je to číslo len náhoda. Na presun je to však pekná cesta, popri ceste vidieť salaše a hrad v Slovenskej Ľupči. V Podbrezovej vidíme konečnú stanicu železničky ku ktorej smerujeme, teším sa že si dáme voraz. Podbrezová je defacto postavená okolo železiarne, je to taký slovenský Ťrinec. Pfuj, nič zaujímaveho. To isté platí o Brezne, prechádzame to rýchlo, máme zelenú vlnu a tak miestny nemajú moč šancu rozobrať nám motorky pod zadkom a predať to do zberne. V Čiernom Balogu trochu blúdime, ale nakoniec kolibu pod Urbanovým vrchom nachádzame – je na okraji lyžiarskeho areálu. V lete trochu smutne osamelé, na zjazdovke bučia kravy. Proste idylka. Sme jedniní ubytovaní, dávame si výborné halušky a bryndzové pirohy. Skvelé jedlo za fajnú cenu. Krátka prechádzka okolo areálu aby sme tomu jedlu pomohli ďalej.

Prejdené 120 km

Ubytovanie – Urbanov vrch http://www.urbanovvrch.sk/, cena 30 euro vrátane raňajok

Deň 4 – Čierny Balog – Poprad – Slovenký raj

Ráno vyrážame tak aby sme boli na 10.00 v centre Balogu, kde je centrálna stanica železničky. Hovorím si, že asi pojdeme solo ale ouha, ľudí dosť. Volíme trasu do Vydrova (lesnícky skanzen). Ťahá nás maličká parná lokomotíva, do kopca nás predbiehaju aj cyklisti. Ale to nevadí, je to super zážitok. Vystupujeme až na poslednej zastávke, čo asi nebol moc dobrý nápad. Trochu sme sa stratili z cesty po lesnom skanzene a tak sme asi prišli o najkrajšiu časť – takže radšej ísť pešo hore a následne sa zviezť dole vláčikom. Bufáč v skanzene je hrozný, kafe je hnusné a všade lieta milión dotieravých os. Sadáme do sediel a vraciame sa cez Brezno aby sme pokračovali šestdesiatšestkou cez Vernár smer Telgárt. Na križovatke v Brezne však Janča zastavuje a zúrivo hrabe v dekolte. Je jej teplo, takže jazdí s rozopnutou bundou. Vraciam sa pešo nazpať, pichla ju včela. Kam? No ako gentleman pomlčím. Radšej nezastavujeme , pretože severná strana Brezna je ghetto aké asi ešte nevidela. Nervózni a spaľovaní slnkom pokračujeme cez priesmyk Vernár ďalej. Kopec je motorkársky zaujímavejší od severu, čo znamená že sa v obci Vernár otáčam a dám si to ešte raz. Pomaly je čas obeda (no dobre, su asi tri poobede), strach z toho ze v slovenskom raji  (Hrabušice) nič nebude nás smeruje do Popradu. Na doporučenie domácich končime v reštaurácii “Crazy”. Mno, nič moc ale hlad je zahnaný. Pokračujeme smerom na východ do miesta kde strávime dve noci – Hrabušice, brána do Slovenskeho raja a začiatok cesty na Kláštorisko. Prichádzame do Ranču Podlesok, krásne znovupostavenej legende. Je tu plno turistov, pretože ďalší deň je na Slovensku štátny sviatok.

Prejdené 115 km

Ubytovanie – Ranč Podlesok, http://www.rancpodlesok.sk/ , cena 46 euro vrátane raňajok

Deň 5 – Slovený raj

Dnes nechávame motorky vychladnúť a ideme sa prejsť. No dobre, je to taká menšia túra – Prielom Hornádu na Kláštorisko. Hneď na začiatku nás skásli asi na opravu rebríkov, 3 Eurá však pre dvoch nie je moc. Plácame sa vyschnutým kaňonom a závistlivo sledujeme značky s názvami vodpádov. Nič, sucho, rebríky. Na kláštorisku je to kapitalizmus svetovej úrovne – WC za 50 centov. V návale eufórie a snahe uštriť si tatranky na cestu dolu si objednávame dve desiatky (Topvar) a dva smažáky. Cena 20 euro mi trochu vyrazí dych, ale ustojíme to. Zvyšok turistov posedáva u malých pív a zavidí náš luxusný obed. Nikdy viac. Ak keď by som mal oslepnúť hladom. Cesta nazpať je pohodovka, dá sa požičať kolobežka za 5 Euro, ale keďže sme všetky peniaze čo sme mali so sebou doslova prežrali, tak ideme pešo. Večeru si dávame na ranči, kde bývame, tam sa do 20 euro vmestí aj polievka a luxusny steak z diviaka (mimo iného). Snažíme sa otestovať nové vzorky Tatranského čaju, pár krát sa nevieme rozhodnúť a tak to zdarne opakujeme vo viacerých vlnách. Rôzne bolesti sa dajú liečiť aj homeopatikami 🙂

Prejdené 0km

Ubytovanie – Ranč Podlesok, http://www.rancpodlesok.sk/ , cena 46 euro vrátane raňajok

Deň 6 – Slovenký raj – Spišský hrad – Poprad

Raňajky šampionóv vo forme opekanej klobásy hneď zrána sa ukázala ako nie príliš dobrý nápad. Ale aspon som dobre zaťažil moto a nepadal do strany. Z ospalej okresky vypadneme na jeden zo stále nedostavaných úsekov ďialnice D1 v okolí Levoče. Je to peklo, pracovný deň a množstvo kamiónov, v kopoch však predbiehame čo sa dá takým nasadením, že mne sa rozlieza vibráciami neodborne zalepená prasklina na kapote. Chceme sa zastaviť u lokálneho Pammukale (Sivá brada) ale nejak nič nie je a potom zrazu hrad. Na internete píšu že treba ísť z východnej strany, tak teda ideme tam. Z parkoviska je to ešte asi 200 metrov pešo po asfaltke, nejakí kožáci možu považovať výstup na hrad všeobecne za problém (náročný výstup0. Hrad je plný nemcov, ale je to tak obrovské že sa tam rozlezie pohodovo pár autobusov. V hornej časti hradu je múzeum, pár zaujímavych miestností (mučiareň pche). Preliezli sme to slušne, výhľady sú krásne. Na parkovisku sa pýtame na Sivu Bradu a na možnosť obedu. Obe odpovede sú salaš Siva Brada. Ideme tam, je to veľmi pekný motorest s dlhou tradíciou, výborné jedlo. Kúsok od koliby je aj gejzír Sivá Brada, to je radosti. Voda je studená a údajne pitná. Frčíme tou istou cestou (i18) cez Levoču smerom do Popradu, kde máme dojednané ubytko. Levoča určite stojí za zastavenie, má pekné historické centrum, ale odradil nás vyberač parkovného hneď u hradieb. Nabudúce. V Poprade chytáme špičku, je to trochu chaos ale končíme v poriadku v Spišskej Sobote. Pani je veselá, chce meniť svoj Mercedes B180 za mojho Diversiona (hovorím si, že tie teplá boli značné aj tu a trochu jej to uškodilo). Apartmán je parádny, pre motorkárov ale trochú blbé parkovanie na dvorku na štrku. Ešte naľahko obchádzam  celé mesto aby som vymenil Eurá a nakúpil proviant na ďaľší deň. Večer sa ideme kúpať do asi 500 metrov vzdialeného Aquacity Poprad, vstup je tu dosť mastný (našťastie Slevomat rulez) a platíme 299kč/osoba. Z mojho pohľadu najlepšie termály v akých som bol, je tam 50m bazén, v každom vonkajšom a vnútornom bazéne vírivky, vodné bary – proste paráda. Vonku brutálne prší a tak to tam držíme až do zatváračky, ktorá je vo forme lejzovej show. Vonku sa ochladilo tak asi o 15 stupňov, hovoríme si to bude zajtra požehnanie. Vozíme však nepremoky, nikdy som to na sebe nemal a tak som zvedavý

Prejdené 85 km

Ubytovanie: Penzión Sobôtka, Poprad (cez booking.com) cena 26 Euro

Deň 7 – Poprad – Štrbské pleso – Vrútky

Ráno máme taktickú poradu. Máme zajednané ubytko v Starom Smokovci, kde chceme trochu omrknúť Tatry. Bojíme sa počasia (je čoho sa báť, pretože nad hlavou je súvislá deka a hmla). Nevidieť na 200 metrov, nie to ešte na kopce. Ubytko rušime aj za cenu 6 Eurovej pokuty, ale ideme skúsiť prejsť cestu slobody. To znamená navliecť na seba všetky vrstvy (preklínam úpletovú letnú bundu) a vyrážame smer Kežmarok. Vo Veľkej Lomnici u cigoša čo reguluje dopravu točíme na Tatranskú Lomnicu. Je to iný svet – počasie je samozrjejme stále naprd, ale luxusné rezorty a golfové hriská vidieť dobre. Cesta slobody je kásna, málo aut ale hmla hustne a keď prichádzame na Štrbské pleso, nevidíme pred nos. Motorky nechávame za 2 Eurá na poloprázdnom parkovisku, aspon sa borec ponúkol že nám postráži kokosy. Ideme k plesu a zrazu sa hmla začína trhať. Dávame kafe, počasie sa značne lepší a keďže nás pán čo prenajíma loďky nechcel obrať o 15 Euro za 40 minút, lebo tvrdil že hmla je a bude, tak si hovoríme že ak nás nepustia na vodu, pojdeme na Solisko. Lanovkou. Ta je síce 2x drahšia, ale počasie sa vylepšuje. Sme leniví tam ísť pešo a tak ten 1km prejdeme na moto. Som poctivý blbec a ťahám si lístok na parkovisku u stanice lanovky. Keďže nestíham prejsť pod rampu, tá mi švihne po topcasu a vylomí sa do strany. To teší ostatným turistov a tak to rýchlo prechádzajú bez lístka. Lanovska je fajn, moc tým nejazdím, kochám sa výhľadom. Vo výške 1800mnm chcem ukecať Janku, aby mi dala čas na rýchly výšľap na Predne Solisko (2100mnm). Akceptuje hodinu, tabuľa hovorí hodinu len smerom hore. No tak sa v najhoršom vrátim z polovice. Začínam vo veľkom štýle, ale po 5 minútach mam dosť. Na vrchol ale prichádzam za asi 25 minút, kochám sa dve tri minúty, snažím sa dýchať a nechávam sa fotiť nejakými ostravákmi. Tí sa divia, že som to vyšiel v motojeanoch a motobotách. Cesta nadol znamená zistenie, ze turisticke Formy su dokonca pohodlnejšie ako moje pohorky a tak mi cela cesta na vrchol a dole trvala spolu 45 minút. Zadýchaný a štastný naberám Janku a vezieme sa znova dole, kde parkovací automat pýta 6 Euro. Trpko zaplačem, ale dovolenka je dovolenka. Smer Podbanské, cesta stále prázdna a najmä sa vylepšil výhľad, pretože napriek všetkému čo viem o Tatrách bolo popoludnie krajšie ako ráno. Divná doba. Do L. Hrádku prichádzam len na výpary, takže povinné tankovanie, nezastavujeme ani u zámku, možno by to stálo za to. Pred nami ale vyrástol brutálne zlovestný mrak a my musíme cez. Okolo L.Mikuláša teda berieme diaľnicu a zastavujeme na kolibe v Dechtároch. Meteorológ našej dvojice tvrdí, že kým neprší tak ideme a obed vynecháme. Asi po piatich minútach nás chytá solídny dážď, ale ideme asi 10km dúfajúc, že to prejde. Jankina prvá jazda v daždi, kamióny na nás nahadzujú bordel, no lahoda. V Ružomberku zrazu sucho, takže ideme ďalej. Proste sme tým mrakom prešli na drsňákov, bez nepromokov = paradoxne moc mokrí nie sme a keď zastavujeme na salaši Krajinka, tak sme vlastne obidvaja suchí. Výborné jedlo, kupujeme ovčí syr a pokračujeme smer Vrútky. U Krpelian začína nový kus diaľnice a tam pokračuje aj vačšina aut. My ideme starou okreskou, počasie vyzerá slušne. O šiestej prfrčíme k rodičom, dávame večeru, popíjame vínko na terase až kým nas do postelí nevyženie sused idiot, ktorý o deviatej večer potrebuje sekať betón.

Prejdené 150 km

Ubytovanie: u rodičov

Deň 8 – Vrútky – Pustevny

Ráno posedávame a čakáme na lepšie počasie. Niežeby pršalo, ale je to tak tak. No a odísť pred obedom, to by asi mama tažko znášsala. Takže trávime čas s rodičmi a po obede sa zázračne vyjasňuje. Dnes nechceme dôjsť do Brna, cestu si ešte rozložíme. Do Žiliny je to popod Strečno tradične nadlho, prejazd cez mesto tiež trochu nervný ale keď prejdeme Bytčou, začína znova krásna horská cesta. Priesmyk Makov je fajn až dovtedy kým nenarazíte na partičku kamiónov lepiacich sa na seba. Ale zákruty su to krásne, o tom žiadna. Dávame si extrémne hnusné kafe  za mnoho korún na hranici (motorest na vrchole kopca hneď u tabule ČR) ale šetríme 20kč co chce pán za WC, lebo to ma len pre klientov. Ako sa ta putika môže uživiť, je mi záhadou. Asi to hajzlovné pomáha. V Horní Bečve sa ubytovávame v hoteli Cherry, honosný názov hotel je ale skôr chata. Ale čistá, len nás slečna nemusel hnať na 3 poschodie aj keď mala viditeľne poloprazdno. Tie dva 15kilove kufre sa však odnieť dajú, ehm.. Odľahčení vyrážame na Pustevny, tam však opravuju cestu a je to rozkošne rozfrézované na úseku v dĺžke 9750 metrov (podľa značky – cestári su presní ľudia). Hore je mŕtvo a to je len 17:00. Trochu si poplačeme nad zhoreným Lubušínom, dáme si výbornú kyselicu a extrémne opatrne schádzame znova k ubytku v Horni Bečve. Na zúžení nás nejaké prasatá na 4 motorkách z Pradubického tlačia do škarpy, nerozumiem kam sa ponáhľajú ale hovorím si motorodina ako hrom.

Prejdené 105 km

Ubytovanie – http://www.hotelcherry.cz/  cena 660 kč

Deň 9 – Horní Bečva – Brno

Mama nabalila buchtu, takže raňajky doplníme čajom z baru a trpezlivo čakáme až prestane pršať. O desiatej musíme vypadnút a skutočne 9:55 prestáva pršať. Máme my šťastie proste. Cesta ubieha, vo ValMeze to berieme na Bystřici – miestni motorkári tade radi jazdia, je to pekná zákrutovitá nová cesta. Obed v notoricky známej pizzerke v Osíčku. Nepokazili sa ani po 7 rokoch od mojej poslednej návštevy, pizza výborná a bohatá. Mojej prosbe neísť po diaľnici je vyhovené a Janča naberá kurz cez Kroměříž, Ivanovice a Vyškov. Pred Rousínovom si skracujeme geniálne neoznačenú uzávierku po poľnačke. Brnenská sobotná premávka je pohoda a o štvrtej popoludní zastavujeme pred domom. Už len vyťahať kufre a veci do šiesteho poschodia a ide sa oddychovať

Prejdené 150 km, celkovo 1030 km

Ubytovanie – Home sweet home

Advertisements