It is today when this blog hit 10 000 visitors – two years after i started blogging (or better said tried to blog), with no topics to start at all. I would like to write big thanks to all of you who find it some sort interesting. And maybe helful. I will try to continue to write what I encounter, mostly my travels
Hope to see YOU at this blog again
Jan
Ak platí, že všetkého moc škodí, tak to teraz platilo o piesku, púštach a friedly indian family operated moteloch. Bol čas sa znova pozrieť trochu do civilizácie. Niekedy podvečer sme dorazili do centra San Diega, kde znova zaplakalo bodové konto vernostného hotelového klubu. Hampton Inn, len pár blokov od maríny a “historického” centra mesta bol skutočne skvelý. Až na jednu drobnosť a tou bola poloha pri trati nejakého Caltrainu. Mno a že si tí mašínfíry vychutnávali klaksón. Bol to však jedniný bod na kontra liste, všetko ostatné bolo dokonalé. Trochu sme sa otriasli z túry po Anza Borregu. Hneď za rohom je talianska štvrť, samozrejme netreba do toho ísť s očakávanim newyourského Italytownu. Po pár protichodných doporučení si sadáme na záhradku Mimmo`s a po hodinách je koniec diéte. Trochu poflakovania, centrom SD je v podstate obchoďák Westfield horton Plaza. Stmieva sa a mám chuť poslať foto majiteľom hospod do Brna a Ostravy, ako tu pondelky žijú. Trochu sa poflakujeme a nasávame atmosféru, buhužiaľ mojou blbosťou neskočíme ani na to pifko, keďže so sebou nemám IDčko. A nik mi neverí, že len tak mlado vyzerám. Diego je výrazne pokojnejšie ako Chicago, ale centrum žile viac ako napríklad San Fran. Bude to práve prítomnosťou Gaslamp quarter, kde je to samý bar a putika všetkých sociálnych úrovní. Ešte ten večer sme sa dohodli, že Saanti sa potrebuje spamätať z toľkej divočiny shoppingom a ja venujem drahocenný čas prehliadke USS Midway. Je skutočne málo múzeí, kam som s atak tešil. Bohužiaľ máme na krku nôž zvaný čas a tak zo zoznamu škrtáme Tijuanu (vzhľadom k extrémne dlhým čakačkám na hranici naspäť) a Seaworld (njn, sú to predsa len morské potvory). O osmej ráno sa po miernom joggingu v Harbour village zaraďujem do fronty a strácam na pol dňa pojem o svete. Pre každého chlapca, mládenca, chlapa a starca je to niečo úžasného, tu platí radšej raz vidieť ako stokrát počuť. Krásny výhľad na downtown priamo z decku, reálne diorámy na tému “život na lietadlovej lodi” a kus histórie k tomu. S pocitom, že som tam mohol ostať dlhšie štartujeme na Point Lobos, kde je vlastne štart legendárnej Highway 1 (známej aj ako Pacific Coastway). Je tu múzeum majákov a krásny výhľad na mesto. Okolo plávaju lode pobrežnej stráže torpédovať mexikáncov na pltiach, proste radosť sledovať
Štartujeme trochu zrýchlený presun do Long Beach, pretože večer je v pláne tak trochu gýčovite vidieť film v Hollywoode. Tyých 100 míľ trvá predsa len trochu dlhšie, pretože prakticky 95% je to “uzavretá obec”, čo je ale benefit a radosť sledovať toto krásne (a nehorázne drahé) pobrežie. Krátka pauza na Lupper (na to mám trademark, je to jedlo medzi obedom a večerou) v Cafe 101. Skvelá atmosféra klasických dinerov. Míňame mierne opustené pláže, čo je logické veď je začiatok novembra ale viem si predstaviť plnú sezónu. Už za tmy vchádzame do Long Beach a na mňa znova po tých rokoch dopadá nevraživosť z LA a jeho okolia. Motel je fajn, personál katastrofálny (india, mno čo už) a tak aj napriek ubezpečeniu, že metro je blízko ideme smer Hollywood radšej autom. Uznávam, že večer to na Hollywood bldvr vyzerá lepšie ako ráno o šiestej, keď som tam došiel v 2004, ale póvlu tam bolo fakt dosť. Tragédiu završuje počet divákov na blockbustri v počte asi 8 ľudi. Sme v Chinesse theathre complex, premiérovom kine na Hollywood boulward, priamo na chodníku slávy. Hmm, to bude asi tým faktom, že Hollywood je pozlátená diera. Po filme trochu korzovania a okay, ráno tomu dáme druhý pokus. Štartujeme však v downtowne LA, čo je spätne brané ako strata času. LA je špinavé, smrdiace a škaredé mesto. Neexistuje jediná vec, prečo ostať v downtowne. Smerujeme do Hollywoody a cesta tam vrcholí rally v Heights kde sa snažíme dostať do záberu nápis HOLLYWOOD alebo aspon zraziť nejakú filmovú hviezdu pri joggingu. Hollywood Bowl je prázdny a tak sa dostávame pohodovo dnu, je to veľmi inšpiratívne miesto plné hlasov známych umelcov. Parkujeme v Chinesse complex doslova za babku (kiež by som to vedel večer predtým), trochu shopping, korzo a boj s turistami. Skok do auta, cruzing cez Beverly Hills smer Santa Monica. To jediné pekné miesto v okrese Los Angeles. Krásne molo, pohodová promenáda. A koniec Route 66. Nás však už dva dni zaujíma Hgwy 1 (101). Po ceste je aj Malibu, ale je uz relatívne pokročilý večer a do ubytka v meste Ventura je to pekných pár míľ. Vo Venture ostávame v Crystal Lodge Motel, ubytko je krásne, čisté a po dlhom čase av vybavené TV, ktorej rok výroby nezačína jednotkou. Hneď vedľa je slušný steakhouse a mexická reštika. Na pláž to je 10 minút pešo. Druhý deň sa z nelogických príčin vraciame naspäť do malibu, ale tak nejak mi to pripadá podobne ako Los Angeles iba nafúknutá bublina. Cher sme tam nakupovať nevideli, takže to otáčame smer Santa Barbara. Z tohto mestečka dýcha španielsky koloniálny duch a pokojne by sa tu mohli točiť filmy z Mexika. mesto v podstate postavené nanovo po ničivom zemetrasení v 20. rokochminulého storočia ma veľlmi pútavé mestské múzeum (je zadarmo a je klimatizované, takže v podstate niet dôvod prečo tam neísť). Trochu mimo centra sa nachádza mólo a na opačnej strany už trochu v kopcoch je bývalá španielska misia. Popri jazere Cachuma vchádzame do kalifornskej vínnej oblasti, ale keďže nik z nás nie je extra vinár, deň končíme v mestečku Solvang, ktoré je sprievodcami popisované ako gýčovité. Niečo na tých švédskych domkoch a veterných mlynoch spešl je, velé mesto je akoby do Ameriky prenesené škandinávske vyslanectvo. Nórske a švédske vlajky kam len oko nevidí. Pre mňa málo gýč, skôr viac patriotizmus a nostalgia za starou vlasťou. Keďže s nimi spolucítime, večer trávime v Figueroa Brewing company v mestečku Buellton a dávame si celkom slušne do nosa. Na americké skvelé pivo a zaujímavé prostredie baru rovno v mini pivovare. Určite treba okoštovať ich Paradise rd Pilsner a Danish red lager.
Ráno sa plácame nie moc dobrou cestou na Pismo beach, kde sú vraj pieskové duny. A točili tam pirátov z karibiku. Super. Bohužiaľ to tam vyzerá ako beachhead v normandii, cesta je rozpadnutá a tak treba šlapať asi míľu pieskom (nič príjemného). Pláž je síce krásna, vlny ohromné ale…. no dobre, bola to fajn prestávka. Ďalšia je Pacific Grove, kde je zimovisko motýľov – Monarchov. Stromy obsypané orandžovými krídlami chcú chcú vyfotiť foťákom so slušným zoomom. Je to hneď vedľa cesty, takže pohoda. V meste Morro bay je extra veľlký šuter, ktorý tam vlastne nemá čo robiť. Je to zaujímavé, vyzerá to majestátne. Morro rock a jeho okolie stoja za obed, v prístave je hafo solídne pôsobiacich reštarácií
Znovu na cesty a tak trochu pripomienka pravidla z púští. Na celom pobreží medzi Morro a Monterrey su dve pumpy. Obe približne v polovici a asi míľu od seba. S cenovkou, ktorá mi vyrazila dych a to znamená, že natankovať treba doplna tam kde sa len dá a je to za dobré love. Za scénickosť sa zrejme platí – tunajšiemu úseku sa hovorí aj seventeen mile road. Toto je skutočne neopísateľné, cesta sa drží vysokých útesov padajúcich do rozbúreného Pacifiku. Mnoho vyhliadok na hory a na pláže drtia síce rýchlostný priemer, ale to je skutočne tá posledná vec, ktorú tu človek rieši. Cesta bola viacmenej budovaná v 20. a 30. rokoch minulého storočia, často preložená architektonicky odvážnymi mostami. Popri Route 66 je toto zrejme druhé “must” správneho fanúšika roadtripov. Podvečer prichádzame do Carmelu, čo je rezortné mestečko pre vyššiu-vyššiu-vyššiu strednú triedu. Prestížne značky obchodov a prestížne ceny hotelov, nič pre nás. Nocujeme o kúsok ďalej v Monterrey, bez rezervačky s najklasickejším spôsobom vyhľadávania – chodenia od dverí k dverám. Nakoniec znova končíme v friendly indian family operated motel. Večer trochu prechádzka po Cannery row a jedna z najluxusnejších večerí priamo na na móle. Človek si musí vedieť vybrať a najmä reagovať na ponuky “lákačov”. Znamená to teda skvelé päť chodové menu za rozumný peniaz s výhľadom na prístav. To že je začiatok Novembra tak akosi začína byť zjavné až tu, noc je skutočne chladná. Hororovo chladné je aj ráno a tak trochu v zhone prebiehame Salinas (rodisko J.Carouaca) a Santa Cruz, ktoré pôsobí trochu ospalo a spustnuto. Sme tu ráno a mimo sezóny – dokažem to prepáčiť.
Čas je teraz hlavný nepriateľ na poludnie musíme odovzdať Toyotu, pretože tá naša pobočka zatvára. Znamená to že posledné kilometre sú trochu povinnou jazdou a mňa moc mrzí, že nám neostal deň aby sme mrknli aj severný okraj zátoky (Point Reyes). Hertz je však neúprosný, auto vrátené. Len tak-tak. Po viac než 7 000km za volantom je mi Toyoty trochu ľúto. Bol to skvelý spoločník. Trmácajúc na BART s kuframi mám znovu slzu v oku. Nocujeme v Holiday Inn Express v Oaklande, prrímestí SF, ktoré nikdy nebolo a nikdy nebude ničím zaujímavé. Večer ešte trochu stresujem kvôli batožine, pretože na Big Island letíme nejakým lokalnym Ryanairom. No poteš košte …
Tých pár stoviek míľ za posledné dni sa už začína prejavovať na chuti šoférovať. To sa však dramaticky mení, keď výchádzame 30.10 z mestečka Needles po pár míľach schádzame na matku všetkých ciest- kalifornskú časť Route66. Nazvať tých pár domov popri ceste mestami je úsmevné. Route 66 križuje transamerickú železnicu (Union Pacific) smerujúcu zo stredozápadu na pobrežie Pacifiku. Čo v podstate znamená, že absenciou osobnej dopravy patrí táto trať poschodovým nákladným vlakom, ktoré nezriedka dosahujú dĺžku dvoch kilometrov. Kedysi prosperujúce mestečká pohltila púšť a po boome automobilizmu a Route 66 v polovici 20. storočia táto oblasť upadá, čo jej však dodáva svojské čaro. Zastavujeme v Goffs, kde sú pozostatky školy, dávame sa do reči s miestnymi, ktorí sa snažia udržať budovy a artefakty z povojnového obdobia. Krátka prechádzka pomedzi staré autá, torzá poľnohospodárskej techniky – tu sa zastavil čas. Staré benzínové pumpy, opustená pošta, staré motely. Pôsobí to všetko veľmi zvláštne. Dostávame sa do mestečka Amboy, ktoré je bránou do Mojavskej púšti. Vulkanický kráter, Roy`s motel a železnica je v podstate všetko, čo tu stojí za zmienku. A fakt, že Santi si splnila sen a konečne šoférovala. Všade sa hovorí, že každý fanúšik motorizmu by si mal skúsiť Route 66. Či už kalifornskú púštnu časť, alebo Arizonskú kopcovite-trávnatú s mnohými retro motelíkmi. Odbočujeme pri soľných poliach a smerujeme do Twentynine palms. Do mestečka na severnej hranici veľmi zaujímavého a hrozitánsky suchého narodného parku Joshua Tree.
Ak som si doteraz myslel, že Death Valley nasadilo latku pekelne horúceho podnebia poriadne vysoko, netušil som, že Joshua tree bude na to horšie. Do mesta prichádzame pred obedom a popri fakte že je to mesto tetovacích salónov si uvedomujem, že domáci asi nejedia, pretože nájst niečo, kde sa dá najesť je zásadný problém. Končíme v Edchada’s, mexickej reštike kde minimalne quesadias stoja za vyskúšanie. Znova vstup v rámci Annual Pass a aj napriek faktu, že park bol čiastočne zavretý, bolo čo vidieť. Prvým je Cholla cactus garden, kde si treba predstaviť skutočne záhradu veľkých a nesmierne zákerných kaktusov. To nesmierne zákerných sa spája s kaktusovou guličkou v lakti a následne pod nechtami snažiac sa odrovnať dvoch dospelých ľudí. Všetky tie varovné tabule treba brať fakt vážne. Kaktusy kvitnú v máji, to si ale neviem predstaviť teploty ktoré tam vládnu.Smerom k Barker Dam / Hidden valley je fajn zastaviť sa na krátky trailík, ono predstava chodiť v prakticky 40 stupňových teplotách viacero hodín je nesmierne skľučujúca. K Barker dam prichádzame už na sklonku dňa, ale je to veľmi príjemná hodinová prechádzka miestami, ktoré boli kedysi plné dobytka, kowbojov & indiánok. Karl May by mal značnú radosť, pretože tunajšia príroda je vzorom všetkých kovbojiek. Ľudia s orlím zrakom by sa mali zastaviť na Keys view, kde pri bezoblačnom počasí vidno až do Mexika.
Stmieva sa a tak len nízky prelet ponad Palm Springs, oázu pokoja a wellnessu pre hviezdy, hviezdičky a všetkých, ktorí potrebujú vypnúť a z času na čas vypadnúť z Hollywoodu. Smerom na Indio k jazeru Salton. Domáci hovoria, že jazero je najkrajšie v noci, pretože nevidieť aké otrasné je okolie. Mno, je síce fakt, že nos dráždilo mnoho chemicky pôsobiacich vnemov, ale dalo sa to vydržať. Tento večer bol trochu problém s ubytkom a tak to bolo fakt nablind. A znova latka nasadená hrozivo nízko, znova indian family operated, ale čo človek chce za 40$ s daňou. Mám pocit, že okrem nejakého masového vraha tri izby ďalej v celom moteli nik nebol, našťastie noch bola krátka. Pre fajnšmekrov je však iste dobré navštiviť apokalyptické zakutia tohto nadmieru slaného jazera vrátane miest, kde je doslova všetko utopené v bahne. Ráno smerujeme po S22 smer Borrego springs, ktoré je srdcom parku Anza Borrego. Raňajky v miestom coffe shope dávajú človeku možnosť sledovať prestarnutých cyklistov s top vybavením, sa divím že sa im v takom pekelnom teple chce šlapať. Jedinú skutočnú túru sme tu absolvovali v Borrego Palm canyon trail, kde je všade mylne napisané, že ide o 5km okruh. Ono je tých kilometrov v skutočnosti 9 a aj keď je väčšina veľmi mierny kopec, nájdu sa aj pasáže pre horské kozy. Odmenou je v neskutočnom teple a faktu, že Anza je doslova domovom štrkáčov, palmová oáza, ktorú by tam človek len ťažko čakal. Možno by sa oplatilo dodať, že AB je park štátny (kalifornský) a tak tu neplatí preukaz od NPS. Po nás však vstupné nikto nechcel, takže ich škoda.
Anza ostáva vzadu a popri jazeru Cuyamaca vchádzame podvečer do San Diega. Konečne civilizácia, aj keď … mno, tie púšte majú proste niečo do seba. Nasledujúce dni to však bude najmä o tých mestách
