Tri týždne Francúzskom, Španielskom s tradičným dovolenkový epilógom v strednom Taliansku. Tak vyzerala naša tohtoročná tzv kúpacia dovolenka, ktorá vlastne moc kúpacia nebola

Celú jar a leto sme s Jančou sledovali v ranných správach teploty 40° v Španielsku a tešili sa, že v Septembri to tam bude už pekne prehriate. Dokonca sme sa trochu obávali, že teplo bude moc a tak šiel Vendelín 4 dni pred odjazdom na montáž strešného ventilátoru Maxxfan, ktorý nahradil zadné Heki okno. To v piatok v deň odjazdu ešte našlo nového majiteľa aby toho v piatok nebolo na riešenie totiž málo. Nejaké to zbalenie prebehlo už vo štvrtok, finále (najmä potraviny a techniku) sme ešte odlaďovali tesne pred odjazdom v piatok po práci. Nakoniec sa podarilo a v piatok 8.9 o 17.00 vyrážame.

Cesta smer Rozvadov po diaľnici nie je nijak zaujímavá, držíme 115 tacho a cesta celkom uteká. Po hladkom prechode do Bavorska cez park4night hľadáme stellplatz a nachádzame celkom pokojný šotolinový v mestečku Vohenstrauss. Je zdarma, nič okrem stánia nepotrebujeme a tak parkujeme vedľa ďalších asi 20 obytiek. Ráno sa ideme prejsť ospalým mestečkom a po raňajkách z vlastných zásob berieme dráhu nemeckými diaľnicami smer Heilbronn a Karlsruhe. Prázdnu nádrž Vendelína riešime v Offenburgu kúsok od francúzskych hraníc. Využívame to aj na nákup obeda, ktorý bude prvý z viacerých poke bowl. Za hranicami začíname bojovať neférovú bitku s mýtnym systémom. S podvečernou rally francúzskym vidiekom na nie moc dobrej a veľmi úzkej okreske parkujeme v campe pri rieke Saone v mestečku Gergy. Cena 10 Euro, jediná reštaurácia na objednávku takze sme mali smolu a zavreli sme sa pred komármi do Vendelína a dali si večeru zo zásob.

Presun smer Carcassone je v znamení prakticky bezplatnej diaľnice A75 s výnimkou zpoplatneného viaduktu Millau. Ten obchádzame pretože beztak musíme natankovať. Tá A75 je v celej dĺžke celkom kopcovitá ale dá sa držať pekné tempo. Zakempili sme v campe na pobreží pod Beziers a na večeru ideme do centra mestečka Valras-Plage, kde je pekné korzo, stánky s lokálnymi produktami a najmä reštaurácie z ktorých sa dá vybrať. Do samotného Carcassone prichádzame teda celkom rozumne dopoludnia, je zatiahnuté a tvári sa že bude pršať. Trochu s obavami parkujeme na parkáči pre busy a obytky, ktoré je podľa recenzií často miestom vykrádania, naštastie hneď za nami zastavuje autobus a vodič tam ostáva asi čakať na výpravu. V meste je predpoludním celkom plno, obchádzame hradby kvôli ktorým sme prišli. Je to skutočne poctivé stredoveké mesto, areál mestského opevnenia určite stojí za tých 9,50 Euro / os. Len teda tá fronta na kase mohla byť kratšia. Obedujeme na nádvorí klasický kasulet, trochu sa prejdeme zvyškom centra a na parkovisku zisťujeme že… je všetko v poriadku. Dokonca sme sa vyhli aj dažďu, ktorý nás sporadicky bude prenásledovať ďalšie dni. Plánujeme sa vyškriabať do Andorry, pekne klasicky – predtým však musíme odľahčit auto a vyprázdňujeme sivú vodu a toaletu na jednom zo zriedkavých servisných miest v tej oblasti. Trochu to trvalo, ale podarilo sa. Po parádnom výjazde na hraničné kopce dávame Vendelínovi vydýchnuť na Port di Envalira (2408mnm). Odtiaľ je to už čo by človek kameňom dohodil krásnym údolím kúsok do hlavného mesta Androrra la Vella, kde máme zjednaný kemp Valira prakticky uprostred mesta za sympatických 30 Euro – je to pekný, čistý kemp s fakt solídnym zázemím (teda v porovnaní s poslednými nociami vo francúzskych kempoch). Vyrážame do ruchu malého veľkomesta plného parfumérií, obchodov s alkoholom a po celkom dlhom chodení nachádzame aj niečo pod zub. Keďže sme ten večer nestihli prejsť všetkých asi 280 parfumérií, pokračujeme aj ráno. Pri výjazde z mesta po tankovaní (ktoré vlastne nebolo až tak výrazne lacnejšie ako som si myslel že bude) narážame po prvýkrát na siestu, keď nám pred očami zatvoria outlet s oblečením. No, aspon sme ušetrili.

Príjazd do Španielska nie je nijak veľkolepý, je ale vidieť výrazne iný ráz krajiny – ubudlo zelene, pribudlo suchých a stepných častí. Cestou pekným údolím smerom Zaragoza máme už jasno, že divoký sever budeme musieť vynechať, proste asi nám nebude vychádzať čas. Ono je cestovanie Vendelínom najmä na diaľniciach pomalšie. Zastavujeme až v mestečku Arguedas, pri miestnom cintoríne a obydliach v pieskovcovom masíve stojíme s ďalšími asi 50 campermi na Las Bardenas Caravan parkingu, ráno nás čaká okruh parkom Las Bardenas. Tu musím objektívne zhodnotiť, že by som už celý asi 35km okruh nešiel. Pre predstavu bohate stačí popri turistickom centre dôjsť k najfotogenickejšiemu objektu (Castildetierra), následne sa zviezť kúsok po šotoline k výstupu (schody) na Cabezzo de las Cortinillas a pri vojenskej základni zabočiť na asfaltku znovu smerom k návštevníckemu centru, pretože ak to človek vezme skutočne dookola a neplánuje turistiku tých zvyšných 22km je proste len jazda šotolinou v nie moc atraktívnej púšti. Čo špeciálne pre obytku znamená klepot, vŕzganie a piesok všade. Tá scénická cesta nám zabrala celkom veľa času a tak po návrate na asfalt naberáme dráhu na mesto Segovia, parkujeme na Aparcamiento Coche Segovia, prašnom parkáči kúsok od Aquaduktu. Našli sme to (ako väčšinu autonómneho stánia v park4night). Dokonca stíhame kúpiť v centre aj španielsku SIM (50GB za 20 Euro) a navečerať sa kúsok od jednej z dvoch najvýraznejších pamiatok – rímskeho aquaduktu. Tú druhú si nechávame na ráno, je to hrad známy zo znelky štúdia Disney – Alcazár de Segovia. Je celkom teplo (predchádzajúci večer pri príjazde celkom pršalo) a slnečno a tak je na hrade a v jeho okolí množstvo ľudí, rozhodne však stojí za návštevu (architektonicky a aj výhľadmi na mesto a do okolia). Musíme však pamätať na to, že aj napriek vynechaniu severu tak nejak nestíhame. Takže po obede hneď berieme dráhu na juh, snaha je vyhnúť sa Madridu. Dochádzame do kempu Las Cañadas pri mestčku Baños de Montemayor. Cesta to bola celkom úmorná a popri predbiehaní asi najrýchlejších kamiónov Európe sme mali celkom smolu na benzínky, nakoniec sme neostali na suchu a za celkom hroznú sumu (1,77Eura) sme natankovali asi jediný raz na Repsole. Tejto sieti sme sa úspešne vyhýbali, pretože mala asi o 15 centov na liter vyššiu cenu. Kemp za skoro 25 Euro už vyzeral zazimovaný, takže možnost raňajok v ich reštaurácii úplne vypadla. Konečne sme doplnili vodu a trochu poupratovali. Ráno vyrážame v podstate v režime tranzit smerom do Sevilly, chceme tam dojsť rozumne tak aby sme si oddýchli a podvečer mohli navštíviť mesto. Kemping Villsom na južnej strane mesta v štvrti Dos Hermanos je vlastne jediný s dobrou dostupnosťou do centra (jazdí tam bus) celkom praská vo švoch, je to tam samý skopčák a celkom sa tam práši. Cesta autobusom doslova do centra (k Plaza di Espana) zabrala asi 20 minút, z okna vidieť celkom peknú cykloinfraštruktúru. Sevilla je mestom cyklistov a kolobežkárov – my sme ale tie naše nechceli tahať do centra pretože tých 12km tam a 12km nazpať už proste bolo celkom veľa a bus bol fakt lacný a pohodlný. Park a samotná Plaza de Espaňa je monumentálna. Ono, celá Sevilla je proste monumentálna a krásna. Najviac času trávime v Alcazáre, je to proste miesto, ktorému sa fanda parkov, architektúry, keramiky a Game of Thrones nemôže vyhnúť. Vstupy sú na čas a nutnosťou je mať občiansky alebo iné ID, my sme to do zatváračky stihli prejsť celkom obstojne. Večer trávime potulovaním sa po centre a konečne ochutnávkou tapas. Asi sme mali veľké oči a tak sme toho naobjednávali celkom dosť. Na bus znovu naskakujeme pri Plaza de Espana, okolo desiatej večer je tam už výrazne menej ľudí ale stále je to celkom rušné a fotogenické miesto. Ráno skáčem na kolobežku a frčím do asi kilometer vzialeného Carrefouru po vodu a nejaký ten proviant, pretože sa znovu posúvame ďalej. V okolí Sevilly by sa dal navštíviť aj rímsky amfiteáter (Itaca) a aj historické mestečko Niebla ktorým preteká červeno sfarbená rieka Rio Tinto. Proste nemáme čas a tak mierime k najjužnejšiemu miestu našej výpravy – do Gibraltáru.

Je to taký španielsky koniec sveta. Mesto La Linea di Concepcion, kde nachádzame kemp Sureuropa je celkom špinavé a zanedbané. Dlhé pláže plné obrovských mušlí sú prázdne. Kemp ma dost divne urobené parcely a aj s našim len 6m miminkom je celkom pracné sa usadiť na mieste. Vedľa z obytky hučí nemecký futbal, najvyšší čas ísť preskúmať Gibraltár, kde by sme chceli stráviť celý zajtrajšok. Cesta na kolobežkach pekne ubieha, je to len 5km k čiare. Tam sa dokážeme vyhnúť celkom dlhej kolóne aut, veď mi vlastne plánujeme na kolobežkách opustiť EU!. Asi 200m po euforickom vjazde do UK nás pred ranvejou letiska cez ktorú chodia peší a cyklisti do samotného Gibraltáru zastavuje policajt a vysvetľuje nám, že na kolobežkách musíme mať prilby. Tie nemáme, pokuta by bola fakt veľká (300 libier) a angláni si na to dosť potrpia. Smola, musíme to otočiť. Navštevujeme ešte britský supermarket, kupujeme pár vecí a vraciame sa na španielsku stranu pohľadať miesto na večeru, čo je tak trochu problém pretože všetko v okolí pláže je zatvorené a v centre je len Burger King. Nakoniec méme štastie, čosi pojeme a popijeme a tradične okolo desiatej frčíme nazpať do kempu.

Ráno volíme plán B, keďže nechceme riskovať pokutu za chýbajúce prilby. Kolóna na hraniciach je krátka, britský hraničiar slovami „krásne čistý“ hodnotí interiér Vendelína, parkujeme pri nástupnej stanici Cable car (lanovky). Parkáč celkom veľký ale pozor. Modré miesta sú spoplatnené, žlté rezidenti a biele sú zdarma. Tie zdarma sú však okupované rezidentami (asi nemajú radi turistov) a žlté pôsobia ako prípadná pasca. Cena parkovania nie je vysoká, pokuta však je. Takže stojíme na modrom, kupujeme kombinované lítsky (spiatočná lanovka a vstup do parku) za 37 libier /osoba. Po asi 5 minútach vystupujeme na hornej stanici vo výške 370mnm. Lokálne opice sa už tešili na novú várku turistov a tak pózujú a mózujú a snažia sa ukradnúť nejaké to jedlo. Jedna sa dokonca začala hneď hrabať v kočiariku s miminom. Sú však v pohode, dajú sa odfotiť a dotvárajú atmosféru miesta a vyhliadok. Reštaurácia – kaviareň na hornej stanici nie je nič moc, personál neochotný a tvária sa akoby ich turisti obťažovali. Ceny s vysokohorskou prirážkou. Preplietame sa bunkrami a batériami až k jaskyni Sv.Michaela. Vstup je v cene kombinovaného lístku, podobne ako aj vstupy do bunkrov a batéríí (najmä O`Hara`s battery fakt stála za to). Pri jaskyni je občerstvenie, ceny ľudovejšie a opice naskladané doslova pred vchodom. Jaskyňa samotná nie je veľká, je však pekne nasvietená a jej súčasťou je koncertná sála s parádnou akustikou.

Nazpäť k lanovke to berieme cez Windsorský reťazový most, začína mrholiť a tak si hovoríme že asi stačí a po obede znovu za vysokohorské ceny ideme dole mrknúť ešte na nejaké suveníry. Je nedeľa a celé mesto je úplne mŕtve až na pár obchodíkov s pakistánsko-indickými majiteľmi predávajúcich najmä čínsku veteš. Trocha života je na Grand Casemates square. Ono centrum Gibraltaru je vlastne pevnosť, takže leží asi na 15m vysokých hradbách. Tož teda pokračujeme, znova hranice do Španielska a naberáme smer mimo pobrežie – do Rondy.

Druhý diel cestopisu je tu:

Ako sme sa balili: Mojou osobnou mantrou je, že nevozím čo nepotrebujem. Preto sme na cestu vyrážali s cca 40l vody v nádrži, nejakými magnézkami a 5l barelom pitnej vody na varenie a pitie. My totiž vodu z nádrže využívame len na splachovanie WC, umývanie seba a riadov – na varenie a pitie radsej volíme balenú lokálnu vodu. Oblečenie a obutie, nejaká ryža a drobnosti no a vlastne to čo ostalo doma v chladničke a pokazilo by sa. Nikdy sme so sebou neťahali množstvo potravín, pretože aj v krajinách ktoré navštevujeme sú predsta obchody s potravinami. Najviac miesta v garáži zaberajú 2 elektrokolobežky a stoličky so stolom. Je to daň za 6m dodávku ale nemal som pocit, že by nám chýbalo miesto a tak sa vmestilo fakt všetko vrátane slnečníka, veľkej plážovej deky a celkom veľkého počtu batohov na rôzne príležitosti (chladiaci, turistický, mestský, ..)

Ako sme jazdili tým, že v Španielsku je mnoho fakt kvalitných ciest dialničného typu (=Autovia, A) cesta ubieha celkom rýchlo a niet moc dôvodov jazdiť po spoplatnených dialniciach (=Autopista, AP). Pár vynimiek však bolo. Francúzsko je iná kapitola. V našom smere moc bezplatných viacprúdoviek „N” nebolo a najmä pri ceste okolo Azúrového pobrežia je fakt drahá diaľnica defacto jediným spôsobom ako sa dostať ďalej. Možnosti typu “kruháč, retardér, 100m rovinka, retardér, kruháč, retardér…” fakt nie je možnosť ak chcete dosiahnuť priemernú rýchlosť vyššiu ako cca 40km/h. Bežná rýchlosť bola 90 na okreskách (a bolo to divné ale bežne som predbiehal domácich) až po 105, resp 115 km/h na diaľniciach v závislosti od kopcovitosti. Jediný bezplatný kus francúzskej diaľnice A75 (pozor na spoplatnený viadukt Millau) ktorý nám rapídne zrýchlil cestu Clermont-Ferrand do Breziers bol celkom kopcovitý. Okrem prejazdu do Andorry cez Pas de la Casa (2408mnm) celých cca 7000km bolo tak nejak normálnych a preto sa spotreba pohybovala od 8,9 až po 10l/100km. Najviac si to vzalo práve na A75. Trochu ma prekvapilo Ad blue, ktoré som dopĺňal doma a počítal som, že vydrži aspon 10 000km. Nevydržalo a v Saint Tropez som musel doplňať zo stojanu za sympatickú cenu (euro za liter). Cena dieslu od Nemecka gradovala, v Andorre klesla na minimum (1,45 Euro). Následne sa však aj v Španielsku dalo natankovať za rozumný peniaz, pozor však len na pumpách ktore neboli REPSOL, CEPSA. Tam boli ceny bežne okolo 1,75, vo Francuzsku a Taliansku 1,8. Vyhýbať sa treba tradične dialničným pumpam, kde to cena dieslu atakovala 2 Eurá. V Španielsku ma prekvapila pohoda za volantom, jazdí sa pokojne a predvídateľne. Vo Francúzsku na juhu trochu prasia motorkári, no a Taliansko (sever/stred) je viacmenej predvidateľný južanský štýl. Celkom únavné bolo Rakúsko s večne plnou A2 a paralyzovanou Viedňou. Čo však človek v nedeľu podvečer čaká…