Cesta tam

Rozhodnúť sa či cestovať svojim autom alebo do Turecka letieť a tam si požičať auto nechám na ostatných. Ja som sa rozhodol cestovať vlastným autom, pretože mi odpadlo ťahanie báglov niekam na letisko, riešiť požičovne a poistenie. Človek síce stratí dva dni cestou (Brno-Canakkale) ale má možnosť sa rozjazdiť a zažije veľa dobrodružstiev už počas presunu. Ja som mal jasno 🙂

Malé zhrnutie samotného presunu do Turecka

  • V Maďarsku je skutočne málo benzíniek (najmä na M5), elektronickú diaľničnú známku je dobré kúpiť pred odjazdom napríklad cez tolltickets.com. Diaľnica je okrem úseku u Rajky po celú dobu vo veľmi kvalitnom stave.
  • Prejazd Srbskom je nudný, diaľnice majú slušnú kvalitu. Mýtne brány sú 3 (2 v severnej časti a jedna na úseku Beograd-Niš). Za Nišom končí diaľnica, prejazd do Bulharska je okreska vedúca cez krásny kaňon, tu je však možné zdržanie pretože miest na predbiehanie je žalostne málo. Srbi však usilovne pracujú na rýchlostnej komunikácii po hranicu s Bulharskom. Dilema či obchádzať zoširoka Beograd alebo ísť jeho stredom je tiež opodstatnená. Ja by som sa priklonil k objazdu (skúsili sme obe alternatívy). Srbská premávka je v pohode, nestretol som sa zo žiadnymi podlosťami zo strany Srbov)
  • Bulharsko je asi kapitola sama o sebe. Dodatočne hodnotím túto krajinu ako najrizikovejšiu z celého roadtripu. Premávka v Sofii je zbesilá a neorganizovaná. Nie však roztomilo taliansky neorganizovaná, ale veľmi agresívna – nepoužívanie smeroviek, neočakávané prebrzďovanie, preblikávanie, častá ignorancia pruhov, časté jazdenie plyn-brzda medzi semaformi v mestách. Sofii sa na ceste do Turecka moc nedá vyhnúť (je aj dobrým miestom na prenocovanie). Kvalita diaľnic je nižšia ako v Srbsku, treba pamätať na cestnú známku (zámerne nepíšem diaľničnú, pretože je potrebná na všetky cesty). Za Plovdivom diaľnica končí a ostává stará a nie moc kvalitná cesta číslo 8 s mnohými obcami, obmedzeniami a pozor aj policajnými kontrolami. V Bulharsku bolo asi najviac policajných hliadok, takže pozor na nervy najmä v prípade predbiehania množstva kamiónov na okreskách
  • Grécko by som asi ani nemal spomenúť, a preto napíšem že by som sa mu pri ceste do Turecka rád vyhol. Od katastrofálneho nedostatku benzíniek ( v úseku A2 sú len v mestách a aj tam to je dosť o šťastí) končiac hororovými časmi na hraniciach (skoro 3 hodiny na vstupe z Turecka v Sobotu považujem za škandál)

DSC05450

Jazdenie po Turecku

Ešte pred tým ako sme začali brázdiť turecké cesty absolvovali sme hraničný priechod u Edirne. Je to veľká, moderná a slušne obsadená hranica. V prvom rade by som rád podotkol, že všetky katastrofické scenáre od cestovateľov dnes považujem za neopodstatnené, pretože som sa riadil nasledovnými pravidlami

  • Bol som vodičom vlastného auta. Teda nie auta, ktoré patrí sestre, firme, atď, proste mne. Stačil vodičák, zelená karta a malý techničák (osvedčenie o registrácii)
  • Overil som si či bolo auto zapísané do pasu s colníkom a na auto bola vylepená nálepka

Áno, to je všetko. Nič viac, žiadna šikana. Na hranici sme strávili asi 20 minút, čo nepovažujem pri množstve aut za nič extra. Všetko vybavené z auta až na jednu konzultáciu s colníkom ohľadom auta.

Palivo je v Turecku pre našinca drahé. Cena nafty (motorin) sa pohybuje od 2.99 do 3.43 TYR, čo treba vynásobiť 10timi a dostaneme cenu v českých korunách. Frekvencia púmp je veľká, málokedy je to viac než 30km. Akceptované sú karty VISA a MASTERCARD, tankuje po väčšinou obsluha (treba ich v tom nechať, pretože cudzím jazykom moc neholdujú)

Bol som mimoriadne pozitívne prekvapený kvalitou tureckých ciest. Budovanie infraštruktúry je zrejmé v okolí miest, snaha mať štvorpruhy kde sa len dá sa ukazuje reálna. Myslím si však že západ kde sme jazdili (a riviéra k tomu) je výkladnou skriňou a preto sú investície do infraštruktúry pochopiteľné.

Asi najväčším šokom je rýchlosť – platí, že pri značkách obmedzujúcich rýchlosť sa jazdí o 20km/h rýchlejšie. To znamená 70 v meste, 110 mimo a na štvorpruhoch väčšinou čo to dá. Vozový park sú široko roztvorené nožnice – od nových aut až po 30 ročné klony Fiatu v rôznom stave. Nákladné autá jazdia naložené do takej miery ako len šlo.

Problém pre európskeho vodiča by som videl v mestách – chodci neočakávane skáču pred auto, častá je tendencia stáť v 3-4 radoch na dvojpruhu, obiehanie semaforov na červenú. Defenzívna jazda znamená pozrieť sa aj vtedy ak vieme že máme prednosť. Možno sa to bude zdať strašidelné, ale realita je taká, že za cca 3000km po tureckých cestách sme nevideli ani jednu nehodu (ak nerátam zbúraný stánok suvenírov jedným hipsterom v VW Beetle). Špeciálny pozor si treba dať na Dolmusy (malé autobusy), tam treba myslieť na náhle zastavenia a rozbehnutia. Štandardom sú aj odbočenia vpravo z ľavého pruhu a naopak. Motocyklisti v protismere a traktory naložené tovarom, ženami a ovcami (niekedy všetko naraz) na rýchlostných cestách.

V Turecku nie je moc diaľnic, ale ak sú tak majú tri pruhy a platí sa mýto. Nie tradičnou formou (zastavíme, podáme love a ideme ďalej) ale predplateným kreditom na nálepke na čelnom skle. To znamená že na tureckej pošte (PTT) si človek kúpi nálepku spoločnosti HGS s kreditom. Orientačné ceny je možné nájsť na stránkach HGS. Cenovo to nevychádza zle, ale u nás bol nejaký problém pretože po nabití kreditom 30TL sme na druhej bráne niekde okolo mesta Izmir dostali alarm & oranžové svetlo. Trochu stresu, ale nikto to neriešil (a to som mal trochu strach na hraniciach)

Trajekt sme využili cez Dardanely (Eceabat – Canakkale a Canakkale –Kilitbahir) – frekvencia je slušná (raz za hodinu z Eceabatu a raz za 30 minút z Kilitbahiru) a cena je akceptovateľná (30 lír dlhšou a 25 lír kratšou do Kilitbahiru) = kto jazdil trajektom napríklad v Nórsku, nebude vidieť rozdiel

Prajem všetkých cestovateľom veľa šťastných a bezproblémových kilometrov po Turecku