Mnoho vecí človek urobí z hecu. Teda, ten hec je spúšťačom. A katalyzátorom je mnohokrát posedenie u piva. Minulý rok sme sedeli takto u jedného a už ani nejak neviem ako sme sa k tomu dostali, ale spomínam si, že som vyhlásil: “Ja vám ukážem, že na to ešte mám a na ten Grossglockner vyjdem! Myslela sa motoristom notoricky známa Grossglockner hochalpenstrasse. V roku 2015 som to ale už nestihol, ono jazdenie po brnenských cyklocestách len tak na pivo nie je dostatočným tréningom.

 Tento rok som začal od podlahy – začal som jazdiť do práce na bicykli a nainštaloval som si Endomondo (teda začal ho znovu používať) držiac sa hesla, že aktivita neevidovaná v appke sa vlastne nestala. Chcel som najazdiť aspon 1500km aby som si mohol povedať, že na to mám. Udalosťou roku bola naša svadba a tak bola prvá polovica roku venovaná viac vyberaniu obleku a svadobným prípravám ako jazdeniu na bicykli. Cez leto to už šlo lepšie, jazdieval som síce krátke trasy (15 až 30) ale relatívne dosť často. Keď to tak dneska počítam, tak nad 50km som mal jazdy tri. Z toho jedna bol prave Grossglockner. Takže, až do poslednej chvíle som si bol neistý, či na to mám.

Opatrný záujem prejavili dvaja kamaráti, ale postupom leta sa v tichosti stiahli a prestali sa hlásiť. Ja som si jazdil svoje kilometre a po kombinácii odhadu fyzičky a zrovnania si kalendárov som došiel na termín 19.8.2016. Čo je celkom vtipné, pretože to je 5 rokov od (pre mňa legendárnej) cesty Brno-Vrútky. Posledný týždeň pred dňom D sa mi však diali samé zlé veci- jeden večer som prebrzdil a zohol zadný brzdový kotúč. Druhá vec bola zásadnejšia – na poslednú chvíľu som chcel ešte najazdiť nejaké kilometre a tak som si zobral bicykel na služobku do Prahy. V utorok večer, keď som sa vracal cez Troju sa mi podarilo zraziť sa s inlinistom tak nešťastne, že som zničil predné koleso. Do odchodu do Rakúska ostával deň a niečo, v stredu ráno mi v dvoch servisoch nedali dobrú správu a tak som hľadal náhradné riešenie. Zachránil ma jeden nemenovaný profesionálny otec a kedysi slušný cykloparťák, ktorý mi vo štvrtok ráno s dcérou v náručí ukázal zaprášeného darcu orgánov  v jeho garáži. Tak som si teda zobral koleso z jeho bicykla sľubujúc majiteľovi večnú slávu.

Vo štvrtok odchádzame s Jančou smer Zell am See, ubytko v kempe hneď na začiatku Hochalpenstrasse. Cena hrozná, chvíľu som si myslel, že ten kemping vlastne kupujeme. Ale je to turisticka destinácia, takže smolka. Ceny vysoké. Večer ešte robili bordel detiská a výrastkovia, ale spalo sa fajn. Plán bol vyraziť ráno o siedmej.

Ráno nevyšlo podľa predstáv a ešte o pol desiatej pršalo. Naštastie tesne pred desiatou som mohol vyraziť. Naivne som si myslel, že k mýtnici Ferleiten sa pekne rozpedálujem aby mi to do toho skutočného kopca šlo lepšie. Po hodine som sa teda doplácal k mýtnici a preklínajúc blbé rozhodnutie som sa šiel poistiť. Stálo to 2 eurá, spešl pre cyklistov. Cyklisti neplatia žiadne mýto ale stále musia prejsť bránou (asi evidencia). Dali sa so mnou do reči postarší holanďania – ze sú tu autom ale budúci mesiac to daju na bicykloch. Si hovorím, že good luck, pche. Ale o chvíľu mi to došlo ako to funguje. Šlapem do kopca v závese za borcom na cesťáku, dychčíme a potíme sa o život. Zrazu nás obieha asi 50 ročná pani s úsmevom na perách a kričí servus. Nenávidel som to. Podvod menom elektrobicykel. Bolo ich pár, ale pripadal som si ako blbec. Situácia sa však otočila a im došla štava asi v polovici kopca. Najvačšia radosť je škodoradosť a uhrýzajúc tyčinku od Nutrendu som sledoval ako sa otáčajú a vracajú dole. Počasie bolo parádne, výhľady nádherné. Snažil som sa ísť napohodu a často oddychoval (každú polhodinu) a 14:15 som bol fotený maďarskými motorkármi na Edelweisspitze (2571mnm). Vychutnávam si víťazstvo, volám Janke do campu a rodičom, ktorí boli zhodou náhod tiež na cyklovýlete. Odmeňujem sa gulášovkou s vysokohorskou prirážkou, ale v tom momente to vobec neriešim.

Trochu som tam zaževlil a zistil som, že sa dosť kazí počasie. Navliekol som na seba čo som mal (hore bolo 8 stupňov) a začal som asi najepickejší zjazd vo svojom živote. Mrzí ma len jedno, že som neputupil řiadneho motorkára – aut som na rovinkách a pred zákrutami obehol dosť, ale neriskoval som. Proste pohodový zjazd, kde sa z 60tky brzdi do vracačiek na 20. Vďaka bohu za kotúčovky. Dole znova hrozné teplo, poslednych 15km od mýtnice idem už na pohodu, len aby som došiel v zdraví do campu. Podarilo sa – o stvrť na pať som v campe, manželka je moc rada že ma vidí a ja som moc rád, že sa to všetko podarilo. Bol to super zážitok, doporučujem však podobne ako oficiálny web cyklistom vyraziť ráno, do deviatej je dobré vyjsť čo najvyšišie. Potom začnú jazdiť od mýtnice autá, motorky ale najma autobusy a obytné autá. Nemal som vačšie problémy s ohľaduplnosťou, ale pár obytňákov a busov mi dalo trochu zabrať. Výborný stav bicykla a najma bŕzd je podmienkou. Netreba zabudnúť ani na energiu a vodu (ideálne niečo hypotonického). Občersvenie je niekde na 1800m a potom v 2250 a na vrchole. Na záver videjko a vlastne aj celkovú štatistiku, aby bolo jasné že som si to celé nevymyslel

grossglockner